Každý chce mať tú najsuper dovolenku. Ochutnať nejakú exotickú šmakuládu. Nafotiť cool zábery na instagram. Priniesť si opálenú pokožku, alebo omrzliny – podľa osobných preferencií. V každom prípade kopec zážitkov. Najlepšie unikátnych, takých, ktoré netreba zdieľať s masou iných turistov. Odhliadnuc od vreckových zlodejov a masochistov, vyžívajúcich sa v tlačenici, väčšina ľudí chce nájsť to najkrajšie možné miesto a mať ho podľa možnosti aspoň na chvíľu iba pre seba.

Nie som žiaden influencer ani skúsený globetrotter. Neponúkam instantné tipy na neobjavené biele miesta na mapách cestovného ruchu, ani zoznam tisíc miest, ktoré musíš do konca života navštíviť (inak asi neumrieš, alebo čo). Podobných rád je plný gúgl. Skúsim iba v skratke vysvetliť postup, ktorý využívam pri hľadaní dovolenkových cieľov pre svoje výlety ja.

Ako nič netušiaci turista (ja) objaví pri plánovaní, napríklad, svojej prvej návštevy Grécka, také skvostné ostrovy ako Prasonisi alebo Schíza? Zrovna tieto dva som síce nikdy nenavštívil, ale neznámych ostrovných pokladov, aj s menej komickými menami, je v Grécku myslím dosť.

Slovné spojenie „bežný turista“ zľahka evokuje termín „bežný prací prostriedok“. Odhliadnuc od všetkých negatívnych konotácií, ktoré môže toto slovné spojenie vyvolávať, bežný turista využíva pri hľadaní cieľov svojej dovolenky čarovnú formulku „Google, google, povedz že mi, kde je najkrajšie v Grécku?“. A google začne chrliť tony článkov, ako „10 najlepších miest, ktoré navštíviť v Grécku“. Alebo „5 najúžasnejších miest, ktoré pri návšteve Grécka určite nevynechať“. Či moje obľúbené „TOP 3 Grécko – moje tajné tipy“. Odporúčané lokality budú pravdepodobne takmer vždy rovnaké: aténska Akropola, modré strechy ostrova Santorini, kláštory v Meteore, Kréta opradená mýtami a legendami, smaragdové Korfú. Toto som si nevymyslel, toto nájdeš pod prvými tristo odkazmi, ktoré Ti google vyhodí.

Prečo si myslím, že väčšina turistov hľadá cieľ pre dovolenku práve takto? Pretože zrovna na týchto miestach je turistov najviac. Muselo ich tam niečo prilákať. Zákerne privábiť do pasce, kde zahynú biednou smrťou v dave podobne podvedených, lebo nebudú mať dosť peňazí ani na predražený pohár vody. A ten malý biedny konšpirátor vo mne vidí za touto pohromou práve vyššie zmienený typ článkov.

Ešte existuje nemalá skupina cestovateľov, vyberajúcich destinácie pre dovolenku na základe toho, kam sa dá kúpiť letenka v cene do jedného eura. A najlepšie tak, aby nebolo v cieľovej stanici nutné stráviť viac ako dva dni. Veď čas je drahý, nie? Tento spôsob, hoci sa turisti dostanú do cieľa inou cestou, vedie presne to tej istej pi… pardón, pasce.

Líška sa vie vyhnúť pasci a hlavni poľovníkovej guľovnice a pri tom zdravá a v dobrej nálade preniknúť na bio-raw hostinu do babkinho kurína. Tak aj turista chce navštíviť nejaké zaujímavé a pekné miesto a vyhnúť sa pri tom pasci overtourismu a overpricingu. Líška je prešibaná a prefíkaná. Buď ako líška!

Alebo ešte ináč. Keď si chce vziať Žofka niečo zo stola, niečo, čo veľmi chce, ale nedočiahne na to, proste chytí obrus a strhne ho spolu so všetkým, čo je v tej chvíli na stole. Ona sa k tomu, čo pôvodne chcela dostane, ale za akú cenu, všakže. Ja tú cenu platiť nechcem, preto si zo stola vždy vezmem len tie veci, ktoré potrebujem. Ako tento, možno trochu trápny, príklad z rodinnej studnice veselých zážitkov súvisí s výberom dovolenkovej destinácie?

Poviem si: „chcem vidieť Paríž“. Alebo držme sa Grécka, témy prípadovej štúdie: „chcem vidieť Santoríny“. Na takto exaktne formulovanú požiadavku, nie je možné reagovať inak, ako návštevou Santorín (či Paríža). Treba však rátať s tým, že na seba strhávam celý obrus, kde okrem pláží, starých kostolíkov a bielych domčekov s modrými strechami leží aj všetko to, čo zrovna veľmi zažívať nemusím. Mraky iných turistov, vysoké ceny v reštauráciách, plné hotely, podvodní ponúkači fakultatívnych výletov a predavači fejkových antických amfor.

Ja zvyčajne postupujem menej striktne. Pozriem sa, čo vlastne chcú turisti na tých Santorínach vidieť. Pláže. Staré kostoly. Bielomodré domčeky. Chcú sa okúpať v teplom mori a povoziť na lodičke. Chcú ochutnať nejakú Retsinu a zjesť chobotnicu.

Pláže, lodičky, úpal a chobotnice považujem za defaultný pekidž, za základný zážitok z návštevy akéhokoľvek gréckeho ostrova. Kostoly a antické ruiny budú najskôr tiež všade. Vlastne som ešte aj tak nedorástol na to, aby som chápal skutočnú historickú hodnotu týchto architektonických skvostov. Ako rozhodovací parameter mi teda ostávajú už len tie fotogenické biele domčeky s modrými strechami a dverami.

Výraz vezmem a preženiem googlom. Výsledok vyhľadávania: „biela modrá domy Grécko“ vypľuje článok „Kyklady: prečo sú Kykladské domy maľované na bielo?“. Hm… Kyklady. Hľadám ďalej. Zisťujem, že Kyklady sú súostrovie na juhozápade Egejského mora, známe typickými bielo-modrými domcami. Bingo! Už som v cieľovej rovinke. Množina asi šesť tisíc gréckych ostrovov sa mi zúžila na 220 člennú skupinku. Od toho sa už odraziť dá.

Pozriem možnosti ubytovania na jednotlivých ostrovoch (Santorini som vyškrtol hneď na začiatku, ubytovacie zariadenia nám teda riadne preriedli). Zrovnám dopravnú dostupnosť : chodia sem lode z prístavu Pireus od Atén, paráda! Na väčšie ostrovy je prístup jednoduchší. A je tam aj viac čo navštíviť. Pláže sú perfektné všade, do výsledného koktejlu teda primiešam ešte nejaký malinký ostrovček, ktorý si budeme môcť celý prejsť napešo a kde si vychutnáme tie pravé, osamelé robinsonovské večery.

Pár hodín sliedenia po internete a itinerár je na svete! Aký bol skutočný výsledok tejto prípadovej štúdie, a či sa mi podarilo nájsť to, čo som hľadal, si môžeš pozrieť v tomto článku.