Leto 2009. Ukazuje sa, že toho roku zase nepocestujem na all-inclusive dovolenku do Egypta a na jeho úžasné pláže, načim hľadať novú dovolenkovú destináciu. Svojich blízkych som si už vycvičil tak, že sa ani veľmi nečudovali, iba pokrútili hlavou. Nečudovali sa ani taxikári v tureckom meste Širnak, schmatli naše pasy a pustili sa do vypisovania štósu papierov, aby nás mohli previesť cez hranicu. „Welcome to Iraqi Kurdistan republic“….

Nie je Irak ako Irak. Sloganom „Iný Irak“ sa snaží turistov lákať aj Ministerstvo turizmu irackého Kurdistanu. Od vojny v zálive má niekoľko provincií na severe krajiny, obývaných takmer výlučne Kurdami vysokú mieru autonómie. Vlastný prezident, ministerstvá a odpor k „tým arabským vrahom“ z juhu. Túžba po nezávislosti a snaha vykričať do sveta, že „my nie sme oni“ je cítiť na každom kroku. Je to vlastne jediná časť Iraku, kde sa môže cudzinec zo západu prechádzať bez strachu, že mu niekto ustrelí hlavu. Na arabský juh sa vlastne ani nie je možné dostať ako turista, teda ak nie ste šibnutý Talian, ktorý sa nechá do Bagdadu odviezť v kufri taxíka – áno, aj taký bol.

My, bežní turisti, ktorých doma čakajú rodiny a skvelá budúcnosť sa do takýchto chuncútstiev púštať nehodláme. Klamal by som, že sme neboli nervózni, keď nám imigrační úradníci na hranici merali teplotu (prasacia chrípka?) a kládli množstvo hlúpych otázok. To k ich práci patrí rovnako, ako k práci turistu to nepríjemné chvenie v žalúdku pri prechode hraníc do neznáma. Ale veď nie sme žiadni objavitelia novej zeme, iracký Kurdistan z reportáží našich predchodcov sa zdá takmer idylický. Majú radi Američanov, sú veľmi milí, dokonca vznikla slovná hračka McIraq. Internet je úžasná vec na predcestovnú prípravu.

Nemá však zmyslel čítať zážitky iných ľudí, my si ideme zažiť vlastné. Za domorodcom, postarším mužom v tradičných kurdských širokých nohaviciach, košeli prepásanej širokým pruhom látky a šatkou na hlave kráčame k jeho taxíku. No akýže to divoch! Nohavice a košeľa vzorne vyžehlené, do hladka oholený. Novučičká Toyota naleštená, s príjemným osviežovačom vzduchu v kabíne. Rozmlátené cesty juhovýchodného Turecka strieda hladká dvojprúdovka. Predsalen ten Irak nebude taká divočina, ako si všetci myslia. V prvom väčšom meste Dohuk, asi 100 km od hranice, meníme peniaze. Zhltneme falafel a pred neznesiteľnou horúčavou sa utekáme schovať pod hotelový ventilátor. Prvé dojmy: pohoda.

Druhé dojmy: bordel. Žiadny McIraq sa nekoná, nájsť anglicky hovoriaceho človeka je rarita. Platí sa irackými Dinármi. Najmenšia nominálna hodnota 250, čo je asi 15 našich centov. Ak chcete niečo, čo stojí menej (trebárs chlebová placka) musíte kúpiť viac kusov. Medzimestská doprava nefunguje z jednej centrálnej stanice, ale z mnohých zašitých „garáží“. Chcete ísť do Arbílu? Nájdite „Arbil garaž…“.  Holt, nie sme v Chorvátsku, na miestne zvláštnosti si treba zvyknúť a čím skôr, tým lepšie.

Na hranici hovorili niečo o registrácií. Po viacnásobnom vyzvedaní informácií u uniformovaných chlapcov z Pešmergy, kurdských milícií a kadejakom blúdení a dohadovaní sme v správnej budove. Registrácia prebieha v súlade s druhým dojmom (bordel), asi takto: Okienko jedna vyplnilo papiere, okienko 9 nalepilo známku, okienko 7 pricviklo naše fotky a kópie pasov, okienko 3 znova pečiatkovalo, okienko 2 iba popozeralo pasy. Okienko 11 – prichádza anglicky hovoriaci dôstojnik a vysvetľuje, že registrácia je nutná, iba ak tu budeme viac ako 10 dní. Stretli sme ho akurát včas. V okienku 11 totiž brali krv na HIV testy….

Na bazáre, v časti Military market, kde zoženiete všetko užitočné do boja, sa na nás konečne usmialo šťastie. Stretávame anglicky hovoriacich mladíkov a o zábavu na večer máme postarané. Chalani pracovali cez vojnu pre Američanov, tlmočili a zaisťovali bežné veci, čo vojaci potrebovali. Dostali krycie mená, aby ich po vojne nik nenašiel. Nechcem im spôsobiť žiadne problémy, keby náhodou po slovenských blogoch surfoval niekto so zlými úmyslami, volali sa Bravo a Marco. Domáci najlepšie vedia, čo je na mieste zaujímavé, tak si vďaka nim močíme uprostred vyprahnutých hôr nohy v príjemnom studenom vodopáde a po výdatnej večeri ideme na najvýznamnejšie miesto v celom meste. Do „Dream city“.

Nový areál zábavného parku je miesto, kde trávi večery mnoho mladých z Dohuku. Do krčiem nechodia, také nemajú a čajovne sú pre starých. S kamarátmi sedíme s otvorenými ústami pred „Crazy Disco“ krútiacou sa plošinou, kde vyparádení kurdskí mladíci tancujú na skladby Michaela Jacksona. „Viete, že Jackson zomrel?“ pýta sa Bravo. A nám stále nedochádza, čo sa vlastne deje. Čakali sme od Iraku hocičo, ale že budeme prvý večer tráviť kolotočovaním, to nás nenapadlo ani v najšialenejších snoch.

Chalani nás lámu na voľný pád, vysokánsku vežu, kam človeka vytiahnu v sedadle a spustia rovno dole, ale toto nie je ten druh adrenalínu, ktorý sme mali na Irak pripravený. To by boli titulky v novinách: „Turisti zahynuli v Iraku. Na kolotočoch“. Vyskúšali sme teda aspoň Ruské kolo s perfektným výhľadom na nočný Dohuk a na baby v ostatných kabínkach. Marco sa rovno aj zaľúbil a potom sa celý zvyšok večera neúspešne pokúšal svojej vyvolenej v ružovej šatke podstrčiť telefónne číslo. Ona sa naňho síce stále usmievala, ale na prevzatie čísla si netrúfla. Tušila, že by ho jej bratia nakopali niekam…

Do postelí sme sa dostali až pár hodín po polnoci. Zaspal som takmer okamžite. Stihlo mi iba hlavou prebehnúť: ten iracký Kurdistan, to vôbec nie je zlá alternatíva k all-inclusive Egyptu.