V krajinách na juh od Kaukazu história nikdy jednoznačne nepovie, čo komu patrí. Horské chrbáty a hlboké údolia Náhorného Karabachu oddávna obývala pestrá mozaika národov. Sovietski plánovači prisúdili tento kraj Azerbajdžanu, no akonáhle železná ruka Moskvy popustila opraty moci, vyplávali na povrch stáročné krivdy a medzi Azerbajdžancami a miestnymi Armémni vypukol krvavý konflikt.

Staré kláštory v karabašských horách boli miestom zrodu arménskeho písma a prvého kresťanského štátu v histórií. Staroveká Šuša bola zas centrom kvitnúcej islamskej kultúry a vzdelanosti. Po mnohých príkoriach, ktoré si oba národy dlhý čas spôsobovali, už nebolo možné riešiť situáciu mierovými rokovaniami a k slovu sa dostali zbrane. Ťažké boje o nadvládu nad zabudnutým horským územím a o historickú pravdu sa skončili totálnou vyčerpanosťou oboch bojujúcich strán až v roku 1994. Výsledkom troch rokov krvavých zrážok bolo asi 40 000 mŕtvych a takmer milión utečencov. Arménsko de facto získalo nad územím kontrolu. Dodnes je jediným štátom, ktorý uznáva existenciu nezávislej Republiky Náhorný Karabach.

Bez domova

Azerbajdžanci sa s víťazstvom Arménov nikdy nezmierili. Karabach, čo v ich reči znamená „Čierna záhrada“ tvrdohlavo zaznačujú do svojich máp ako jednu z provincií krajiny. Dnes tam už z pôvodnej moslimskej azerbajdžanskej populácie nežije nik. Tých šťastnejších prichýlili príbuzní a začali nové životy v dynamicky sa rozvíjajúcej metropole Baku. Mnohí však také šťastie nemali. Ešte dnes žije niekoľko tisíc utečencov v provizórnych stanových táboroch, alebo v nepojazdných vlakových súpravách. Bez vody a elektriny. Deti si už vojnu nepamätajú. Vyrástli tam. Navštevujú školu v starom vagóne, nemajú žiadne učebnice, ale najhoršie je, že ani cez zimu sa nekúri.

Po večeroch zvyknú starí ľudia rozprávať, ako vyzerá ich stará vlasť. Spievajú ľudové piesne, ale tým o Karabachu sa dôsledne vyhýbajú. Vravia, že ich začnú spievať znova až v deň, keď sa vrátia domov.

Nie každý umelec však túto tému vidí rovnako. „Vždy keď spievam, zavriem oči a vidím svoju domovinu“, hovorí populárna speváčka Aygun Kazimova. Tá sa téme stratenej vlasti nevyhýba, práve naopak. Zvykne koncertovať v priliehavej vojenskej uniforme, jej texty oplakávajú padlých hrdinov a burcujú mladých do boja. Karabach je taktiež horúcou témou na azerbajdžanskej vnútropolitickej scéne. Politik, ktorý by čo len naznačil možnosť vzdať sa Karabachu, by mal ihneď po kariére.

Cesta života

Ako počas vojny, tak aj dnes, Karabach je odrezaný od sveta suchými skalnatými horami Malého Kaukazu. Keď zo všetkých strán na Karabach tlačili azerbajdžanské sily, jedinou cestou, ktorá viedla do Arménska bol úzky Lačinský koridor. Prúdili po ňom zásoby, munícia, vojaci. Dodnes je to hlavná cesta, ktorou sa dá do Karabachu dostať.

Hoci Karabašskú republiku okrem Arménska neuznáva žiaden iný štát, na vstup do krajiny je nutné zabezpečiť si v Jerevane víza. Je to však len formalita. Náročná je až samotná cesta. Keďže je Karabach dodnes v Azerbajdžanskom obkľúčení, jediná cesta vedie cez spomínaný Lačin, dnes premenovaný na Berdzor. Nie je možná dokonca ani letecká doprava. Akékoľvek prelety by totiž mohla azerbajdžanská strana považovať za provokáciu a nasadiť proti lietadlu jednotky protivzdušnej obrany. Tak ostáva iba hrboľatá cesta, šplhajúca sa od rovín pod Araratom cez kamenisté vysokohorské priesmyky na sever k mestu Goris. Za ním opúšťa arménske územie a vinie sa v serpentínach takmer vyľudneným koridorom.

Pri jednej zo zákrut nad hlbokým údolím stojí tabuľa v arménskom písme. Hlása: „Víta Vás slobodný Arcach!“. Slovo „Arcach“ v arménskom jazyku znamená statočný. Tak volali Arméni Karabach v stredoveku a tento názov sa znova objavuje dnes.

Za vojenským kontrolným stanovišťom je vidieť prvé známky osídlenia. Polovica domov však dodnes leží v troskách. Karabašská diaľnica pokračuje cez hory ďalej do srdca krajiny.

Pulz metropoly

V Karabachu dnes žije asi stoštyridsať tisíc obyvateľov, z toho asi tretina v hlavnom meste Stepanakert. Oproti provinčným arménskym mestečkám pôsobí celkom vyspelo. Na rekonštrukciu sa skladalo mnoho Arménov žijúcich v zahraničí a tak tu pozostatky vojny ani veľmi nebadať. Staré socialistické časy si predsa len každý návštevník pripomenie na ministerstve, kde sa musí povinne zaregistrovať. Vypisovanie dlhočizných formulárov a pohovory s množstvom nekompetentných úradníkov rozhodne príjemnú nostalgiu nevyvolávajú. Zvlášť, ak si uvedomíme, že s touto byrokratickou mašinériou prichádzajú miestni obyvatelia do styku denne.

Mesto pretína jeden hlavný bulvár, okolo ktorého je sústredených niekoľko príjemných parkov a múzeum histórie. Žiadne významné pamätihodnosti sa v meste nenachádzajú. Čo však istotne stojí za návštevu je miestne trhovisko, Šuka. Fenoném supermarketov sem ešte nedorazil a s výnimkou niekoľkých obchodíkov s unudenými predavačkami je najlepšia možnosť nakúpiť práve tu. Šuka je miestom stretnutí vidiečanov, ktorí tu predávajú svoje produkty a ľudí z mesta. Všetko, čo v Karabachu nedokážu dopestovať sa musí voziť z Arménska, preto aj ceny sú vyššie.

Ľudia sú nútení žiť skromne. Súkromný sektor fakticky neexistuje, jediná možnosť zamestnať sa je v štátnej službe. Zárobky sú hrozivo nízke. Učiteľka zarobí mesačne 70 euro, policajt 200. A stále sú to tí šťastnejší. Väčšina ľudí nemá šancu získať akúkoľvek prácu, živia sa len z toho čo dopestujú na záhrade. A dôchodcovia? Dvadsaťeurový dôchodok stačí tak na chlieb, čaj a cukor. Jedinou nádejou je odísť. Ale kam? V Arménsku to o mnoho lepšie nie je, víza do Ruska dostať ťažko.

Aj napriek zúfalej ekonomickej situácií sú však ľudia na svoju zem hrdí. Za mestom sa týči súsošie Papik Tatik, dedko a babka, znázorňujúci karabašské hory. Za nimi sa rozkladá rovina, na tú stranu je už len vojnová línia a Azerbajdžan. Z druhej strany mesto uzatvárajú hory a mesto Šuša, z ktorého je Stepanakert vidno, ako a dlani. Cez vojnu tam boli pozície ostreľovačov, ktorí pálili na všetko živé.

Rozbitá krásavica

„Československo! To ja poznám“, smeje sa starý muž, „tam som slúžil, ako vojak, v Plzni, v šesťdesiatom ôsmom.“ A nie je jediný, kto z týchto končín v časoch  vojenskej intervencie krajín Varšavskej zmluvy prišli pomôcť brániť socializmus. Sovieti k nám posielali chlapcov zo vzdialených republík, aby to mali ďaleko domov a neutekali. Odvtedy má mnoho Arménov o nás celkom dobrú predstavu. „Vy ste sa aspoň kultúrne rozdelili, ako bratia, ale tuná…“, mávne rukou a tlačí starý vozík do kopcov, kde sa rozprestiera Šuša.

Namiesto tabule, označujúcej začiatok mesta, stojí na betónovom podstavci tank. Bol to prvý arménsky tank, ktorý prenikol do Šuši. Pripomína dôležitú bitku karabašskej vojny a pamiatku posádky, ktorá pri akcií celá zahynula.

V kedysi štyridsať tisícovom meste žije dnes iba osmina z pôvodného počtu obyvateľov. Väčšina boli Azerbajdžanci a tí utiekli. Stálo tu dokonca niekoľko mešít, ale tie sú dnes zničené. Nie tak kresťanské kostoly. Hoci ich azerbajdžanskí vojaci všetky rozstrieľali, dnes sú už opravené a slúžia veriacim.

Podľa slov miestnych, nikdy neboli problémy s Azerbajdžancami, čo tu žili. Potom prišla vojna a všetko sa zmenilo. Dnes sú domy a byty po utečencoch prázdne a vláda láka ľudí, aby sa tu usadili a mesto znova zaľudnili.

V znamení kríža

V karabašských horách sa nachádzajú niektoré z najdôležitejších sakrálnych stavieb Arménskej ortodoxnej cirkvi. Kláštor Amaras bol už v štvrtom storočí miestom, odkiaľ sa šírila kresťanská viera a bolo to tu, kde mních Mestrop Maštots vymyslel arménsku abecedu, používanú dodnes. Dnes je aj z tohto kláštora iba ruina. Vo vrchoch boli arménske pozície, v údolí azerbajdžanské a v ťažkých bojoch najhoršie dopadol kláštor. Vojaci mu odstrelili vežu, rozbili kopulu a pováľali niektoré múry.

Zbytky po bojoch sú badateľné aj na kláštore Gandzasar. V stene je dodnes nevybuchnutý minometný granát. O miestnom predstavenom, otcovi Grigoriovi sa dokonca hovorí, že sám bránil kláštor pred postupujúcimi Azerbajdžancami.

Gandzasar bol takmer päťsto rokov duchovným a politickým centrom Karabachu. Dodnes tu možno obdivovať jemné práce majstrov kamenárov. Po architektonickej stránke patrí tento kláštor medzi najskvostnejšie.

Nádvorie je posiate kačkarmi, kamennými tabuľami, bohato zdobenými ornamentami. Ľudia ich vztyčovali na pamiatku zosnulých, pri víťazných bitkách, pri postavení kostola, alebo ako ochranu pred pohromami. Nie sú to však náhrobné kamene. Cintorín je až za hradbami kláštora. Okrem množstva hrobov z rokov karabašskej vojny, kde sú často na náhrobných kameňoch muži zobrazení vo vojenskej uniforme, je tu aj množstvo ďalších, poukazujúci na dôležitý kaukazský fenomén – dlhovekosť. Netreba dlho hľadať, aby ste natrafili na hrob storočného človeka. V tomto prostredí, na čerstvom vzduchu, a s liečivou vodou, ktorá tu vraj tečie, nie je nič neobyčajné, dožiť sa stovky. Stará žena, upravujúca kvety na hrobe svojho muža ukazuje iný hrob s datovaním 1822 – 1937. „Ešte jeden tu máme“, ukazuje do pod starý strom. Narodený 1879, rok úmrtia nie je. Takáto dlhovekosť snáď ani nie je reálna, ale starká horlivo dosviedča: „Nie, neumrel niekde inde, on ešte žije!“

Mesto duchov

Cez líniu, kde sa po vojne zastavili boje, neprejde nik. Arméni a Azerbajdžanci vykopali na protiľahlých stranách údolia siete bunkrov. Sem si chodia karabašskí chlapci odkrútiť povinnú dvojročnú vojenskú službu. Iba pár stoviek metrov od nepriateľa, môžu sledovať jeho manévre. Každý neopatrný pohyb môže znamenať smrť. Občasné prestrelky počuť z hranice aj dnes.

Iba kúsok od deliacej línie leží najsmutnejší pamätník karabašskej vojny. Kedysi päťdesiattisícový Agdam sa po vojne zmenil na mesto duchov. Domy bez striech a okien, čierne fasády vyhorených budov a šokujúce ticho by mohli tvoriť kulisu akéhokoľvek katastrofického holywoodskeho filmu. Nanešťastie je to realita.

Na toto Arméni hrdí nie sú. Do mesta je oficiálne cudzincom vstup zakázaný, za fotografovanie či filmovanie možno skončiť vo väzení. Arméni neradi ukazujú, že aj oni majú krv na rukách.

Mesto obývané takmer výlučne Azerbajdžancami je dnes úplne vyľudnené. Všetci utiekli pred postupujúcimi arménskymi vojskami. Miesto áut sa po uliciach preháňa iba vietor. Ľudí čo ostali, možno spočítať na prstoch rúk. Nie je tu nič. V starej mešite je dnes maštaľ a mesto sa pomaly rozpadáva. Slúži ako sklad stavebného materiálu pre vidiečanov z okolia.

Ako Agdam umiera, Karabach pomaly vstáva z popola. Ani za sovietskych čias sem nechodievalo veľa turistov. Dnes sa postupne začína budovať infraštruktúra. Karabašské hory pretína značená turistická cesta, v Šuši a Stepanakerte možno nájsť malé penzióny, kde sa dá slušne ubytovať. Kým sa však nevyjasní celková politická situácia na tomto spornom území, veľké zmeny očakávať nemožno. Tvrdí horali však veria v lepšiu budúcnosť. Ťažký život ich naučil vyrovnať sa so všetkým. Hoci okolnosti pre spokojný život stále nie sú priaznivé, ostáva im len dúfať, že aj nad Čiernou záhradou raz vyjde slnko.

 


Čítanie na cestu:

Thomas de Waal – Černá zahrada

Ak sa chystáš navštíviť Karabach, určite si nezabudni to batoha pribaliť túto knihu. Napriek tomu, že ide o literatúru faktu, Černá zahrada pôsobí takmer románovým štýlom. Jednotlivé udalosti konfliktu sú popisované tak napínavým spôsobom, že čitateľ chce vedieť, čo bude ďalej. Smutný, no poučný príbeh, ktorý sa žiaľ skutočne stal. Veľmi vysoko hodnotím objektivitu autora, v takýchto konfliktoch je veľmi náročné ostať nestranným pozorovateľom, nenadržiavať ani jednej zo strán. Z pobytu na oboch stranách vojnovej línie a s rozhovorov s aktérmi udalostí karabašského konfliktu de Waal poskladal detailný obraz vojny o Karabach.