Doprava

Pred časom som sa rozprával s dvanásťročným chlapcom, ktorý ešte nikdy v živote nešiel električkou. Vypýtal si lístok a dovolenie sa previesť od rodičov na narodeniny… Autá sú všade, autom sa preváža skoro každý, deti sú zvyknuté na autosedačky odmala. K preprave autom nemám veľmi čo dodať, obvyklé klišé k autodoprave na dovolenku znie, že čím je auto väčšie, tým viac zbytočností odvezie. U nás je hlavný rébusom to, ako dostať na zadné sedadlá tri detské autosedačky. A tak. Aha! Aby som nezabudol. Niektoré deti v aute zvracajú. Potom sú tu iné deti, ktoré keď to vidia, začnú zvracať tiež. A ešte iné, pre ktoré nie je lepšej zábavy, ako moment, keď letí prúd čohosi z hlavy ich súrodenca ako z vodného dela. To by sme mali základnú klasifikáciu.

Mňa nie veľmi baví čistiť zvratky zo sedadiel, oblečenia a detských topánočiek. Preto radšej využívam alternatívne spôsoby dopravy. V prvom rade vlak. Pokiaľ nejde o slovenské železnice, kde sú vozne napchté až po strechu bezplatne cestujúcimi z piatkových diskoték v Bratislave domov na Stredné Slovensko, vlak je veľmi príjemným dopravným prostriedkom. Dá sa v ňom behať, loziť, ísť na záchod a vyložiť nezbedné dieťa nad hlavy do batožinového priestoru. Čas cesty do cca. štyroch hodín je podľa mojich skúseností úplne v pohode. Deti majú obzvlášť radi detské kupé (nemyslím také nudné, kde je na stole namaľovaná dráha pre Človeče nehnevaj sa a to je všetko). A tiež milujú palacinky v jedálenských vozňoch Českých dráh. Miestenka je aspoň u nás nutnosť, rodič s dvoma krpcami nie je pre unavených a pivkom posilnených chlapov, vracajúcich sa z týždňovky dôvodom na uvoľnenie miesta, ani keď sedia v kupé pre matky s deťmi do 10 rokov. Na vlakoch sa mi páči, že spolucestujúci sa občas spolu pozhovárajú. Práve deti často prelomia tú bariéru mlčania. Sú to presne tie momenty, keď sa pokorne ospravedlňuješ vedľa sediacej tetuške: „pani odpusťte, že ten zasran znova stúpil svojou všetkým svinstvom zo zeme zasvinenou botou na biely klobúk, ktorý máte práve na hlave“ a pani zdvorilo odpovedá: „ale to nič mladý muž, máte zlaté dieťa. Také živé.“ Aj toto sú momenty, pre ktoré rád jazdím vlakom.

S diaľkovými autobusmi je to zložité. Pani učiteľka sa pýtala rodičov pred školským výletom, ako sú na tom ich deti, či zvyknú počas dlhších ciest autobusom zvracať. Na jej prekvapenie takmer nik nevedel. Dlhé vzdialenosti autobusom ľudia s deťmi bežne proste necestujú. Čoskoro to idem vyskúšať. Keď sa vrátim, podám info.

Naši chalani chodia od piatich rokov pešo na futbalové tréningy. Dva kiláky tam, dva nazad. Aj tak je to rýchlejšie ako autom, furt sú všade zápchy. A deti sa aspoň naučia vytrvalosti. Cvik na pešiu chôdzu teda majú, nekvičia hneď, ako sa vydáme na prechádzku. Pokiaľ teda netreba ísť do kopca. Podobné je to s bicyklami. Nie sme žiadna cyklorodina, ale decká bicyklovať vedia. Škoda, že v požičovniach bicyklov po svete býva problém zohnať detské bicykle. Apropó detské bicykle. Tí chudáci na šestnásťpalcových kolieskach sa namakajú oveľa viac ako rodič na veľkom bicykli. Treba na to myslieť.

Top dopravným prostriedkom je loď. Jedno či zaoceánsky parník alebo kompa v Moravskom Svätom Jáne. Deti majú lode radi. Člnky na jazere, vodné bicykle aj vyhliadkové plavby. A zo všetkého najviac trajekty! Trajekt je vlastne taký veľký vlak, čo chodí po vode miesto koľajníc. Dá sa tam behať na väčšom priestore, sú tam záchody. Reštauračná časť. Z paluby do vody sa dajú hádzať rôzne predmety. Napríklad brat. V duty free shopoch majú sladkosti a lego. Deti veľmi dobre vedia, že ak sa budú tváriť dostatočne znudene, niečo na obveselenie dostanú. A detské kútiky! Všimli ste si, že detské kútiky bývajú často veľmi blízko baru? Každý z rodiny si môže ísť za svojou zábavou, všetci sú spokojní.

Na väčšie vzdialenosti je tu ešte lietadlo. To s vlakom nemá nič spoločné – nedá sa tam behať, sedadlá sú natesno, záchod vkuse obsadený. Je smutné, že nezdanený letecký benzín robí tento neekologický spôsob dopravy o toľko cenovo atraktívnejším od vlakov. Deti sa po chvíli rozkukajú a začnú sa nudiť. Lietadlová strava je fuj, väčšinou aj tak nič neprinesú. Z okna nič zaujímavé nevidno a let je dlhý. Nudáá. Nech robí rodič čo chce, vždy to skončí pri najzábavnejšej lietadlovej hre. Kopaní do sedačky pre vami.

Na jar robil Ondrík rozhovor do Slovenského rozhlasu. Bola to relácia o Slovákoch, ktorý sa zaujímajú o cestovanie na Mars. Ondrík tomu redaktorovi rozprával o voľajakom iónovom motore. Moc som tomu nerozumel, priznám sa. Ale aspoň viem, že existujú aj iné, ako vyššie zmienené spôsoby dopravy. Takže tu by som svoje rozprávanie o deťoch v dopravných prostriedkoch pre istotu ukončil.