Keď sa stal kráľom Švédska, malý Karči mal ešte len šesť rokov. Takí drobci to majú ťažké. Chcel začať vymýšľať, no mamča vytiahla varechu a milému Karolkovi naplácala. V dospelosti zrejme stále spomínal na podobné nepríjemné zážitky z ranných čiast svojho panovania. A veľmi chcel každému ukázať, že už je veľký. Všetko chcel mať veľké. Napríklad korunu. Tú najväčšiu si postaval na venci ostrovov na juhu Blekinge. Nazval ju, ako inak, Karolovou korunou, Karlskronou.

Po tridsaťročnej vojne Švédi nemali čisté svedomie. Je teda celkom pochopiteľné, že nový prístav a admiralitu zašili do zálivu, schovaného za pásom ostrovov. Na ostrovoch postavili sieť pevností a konečne sa mohli cítiť v bezpečí pred každým, kto by sa rozhodol prísť im dať na búdku. No ale že nikto neprišiel, obranný systém ostal zachovaný do dnešných dní. A tak sa toho chopili páni a dámy z UNESCO a zaradili Karlskronu na svoj index.

A že je tu čo obzerať. Napodiv nás, očumovačov, tu veľa nie je. Karlskrona je v rámci Švédska trochu bokom. Šahy či Fiľakovo u nás zrovna tiež neležia na hlavných turistických migračných ťahoch. Plávajú sem síce lode z Poľska, ale na najbližšie letisko Ronneby skoro nič nelieta. A letisko v Lunde, obsluhované aj nízkonákladovkami, je vzdialené strastiplné dve a pol hodiny cesty. Väčšinu turistov v meste tak tvoria švédski domorodci.

Švédsko na prvý pohľad nie je zrovna lacná krajina. Stan si však možno rozložiť kdekoľvek v lese, čo pár korún (švédskych) ušetrí. Vo väčších supermarketoch zvykne fungovať pultík s hotovým jedlom za prijateľné ceny. Na raňajky sušienky s lekvárom a na večeru dvojlitrový kýbeľ zmrzliny a dovolenka nijak tragicky neprekročí ani rozpočet chudobného slovenského drotára.

Keď už rozprávam takto otvorene o peniazoch – švédske koruny som použil iba do boxov na úschovu batožiny na stanici. Všetky ostatné platby prebiehali bezhotovostne. Fantázia, povedal by som. Ale to čakanie, kým príde spätná sms s kódom na otvorenie verejného záchoda, je v urgentných prípadoch nekonečné! Vystrašený telefonát od manželky o tom, že niekto hackol váš spoločný účet, keď za poslednú hodinu už odišli tri rovnaké platby nižšej hodnoty, tiež nepoteší. Hlavne ak práve sedíš v bare a fúkaš penu na treťom pollitri. S kartou je to pohodlné, dá sa na to zvyknúť. Rád by som len vedel, či tá partia rumunských žobrákov posedávajúcich pred supermarketmi mala tiež pod klobúkmi platobné terminále.

Do rozpočtu zásadne nezasiahne ani niektorá z okružných plavieb, ktoré spájajú jednotlivé významnejšie ostrovy. Ceny nižšie ako v Bratislave na Slovenskej plavbe dunajskej. Vystúpiť a nastúpiť možno podľa ľubovôle (a typu lístku a cestovného poriadku lodičiek samozrejme). Na niekoľkých ostrovoch stoja pevnosti a delové bašty. Počas slnečných dní sa dá ležať na pláži. Alebo prechádzať lesom, zbierať huby a čučoriedky. Len pozor na komáre! Bzukot najpočetnejších obyvateľov severského lesa je vždy predzvesťou nejakého neobyčajného zážitku.

Pravouhlé ulice historického centra napovedajú, že nad plánom výstavby sa zamýšľal architekt – stratég. Nachádza sa tu pár múzeí, najzaujímavejšie je asi múzeum kraja Blekinge. Prehliadka sa dá natiahnuť až do štvrť Böjrkholmen, so starými drevenými domčekmi, ala farma Emila z Lonebergy.

Nudiť sa nebudú ani decká. Kočíkovať a piknikovať možno v niektorom z príjemných parkov. Ako všade na západe, aj v tu je kopec vytúnených deckých ihrísk. Až mi bolo občas ľúto, že nemôžem ísť blbnúť s drobcami. Tým, ktorí uprednostňujú biozábavu, ako preliezačka poslúži ktorýkoľvek z malých skalnatých ostrovčekov. Na mnohé vedú mosty. A skaly vhodné pre deti na lozenie trčia medzi domami kde kade po meste.

A hlavne, je tu geniálne námorné múzeum! Bežné kratochvíle, ako viazanie uzlov, či interaktívne monitory tu dopĺňa napríklad trenažér ovládania malej plachetnice. Z exponátov zaujme podmorský tunel a lode, vystavené vonku na móle. Zlatým klincom sú ponorky v suteréne. Tu sa naplno prejaví výhoda hobitej výšky a kým návštevník obvyklých fotríkovských rozmerov pasuje obuvákom svoje pandero do hlavného koridoru najväčšej z ponoriek, decká stihnú preliezť všetko ostatné. Zvládnu sa ukryť v bombovnici, či pod torpédom a skrývačka v tlmenom svetle podmorského kolosu má určite iné grády, ako doma na betónovom ihrisku. Hlavne keď sa do hľadania zapojí aj prísny pánko v kapitánskej čiapke, člen strážnej služby múzea.

Ak hľadáš niečo iné, ako frekventovaný Štokholm, Karlskrona sa ponúka ako veľmi príjemná alternatíva na krátku ochutnávku Švédska. A možno je lepšie nechať si na takú veľkú krajinu trochu viac času. V tom prípade môže byť Karlskrona majestátnou vstupnou bránou. Dva či tri dni sa tu určite nikto nudiť nebude. A kam ďalej? Čo trebárs do vyššie spomenutého Lundu? Pod katedrálou tam vraj opatrujú skameneného trolla…


Čítanie na cestu:

Robert Lyndon – Cesta sněžných ptáků

Autor síce nie je Švéd, ale nech. Knižka o cestovaní, hoci nie s batohom na chrbte. Stále však napínavý road trip partičky hrdinov v období ranného stredoveku.

Nemôžem si pomôcť, ale väčšina historických románov je stavaná ako fantasy príbehy, bez mágie. Tu je to obdobné – družina, na čele s udatným, takmer nesmrteľným bojovníkom, alchymista či lekár, voľajaký hraničiar atď. Plnia si svoju úlohu a cestou kántria príšerky, ktoré sa im pripletú pod nohy. Asi toľko k negatívam.

Pozitívnou stránkou tohto diela je pre mňa v prvom rade autorova snaha (a vedomosti) o historickú autenticitu. Že vikingovia nemali na helmách rohy už vie každý historik amatér, ale Lyndon ide oveľa hlbšie. Je cítiť, že príprave románu venoval veľa času a síl. Dej príbehu je pútavý, autorov štýl zaujímavý, dokáže čitateľa držať v napätí. K tomu pár zaujímavých zvratov a prekvapení a vo výslednom mixe veľmi pekná knižka. Proste ľahké čítanie na osamelé a dlhé severské večery.