Na prvý pohľad mesto ako každé iné. Veľké asi ako Bratislava. Tu náš vlak končí. Ďalej už nieje nič. Usmievavý chalan sa na nás obracia s otázkou, odkiaľ sme. Po anglicky! Nič zvláštne? Tu áno… „Welcome to Murmansk, my friends!“

Nového kamaráta sme prestali mať radi už o pár minút. Navigoval nás tak akurát do rúk milicionárom. Do frasa, a zatiaľ všetko šlo tak hladko… V Rusku sme už vyše týždňa a úspešne sa vyhýbame policajným kontrolám, chýba nám totiž registrácia, ktorá je v Rusku pre cudzincov povinná do troch dní od príchodu. Vraj. Zatiaľ ju od nás nik nežiadal a hoci máme teraz trošku obavy, murmanským milicionárom, zdá sa, tiež nechýba. Odvádzajú nás na stanicu, kde spíšeme nejaké papiere (žeby registráciu?) a s prísľubom, že z Murmansku ešte dnes vypadneme nás bez problémov púštajú na prehliadku najväčšieho mesta za polárnym kruhom.

Paneláky, trolejbusy, jadrové ponorky (tie sme nevideli), Severný ľadový oceán (ani ten sme veľmi nevideli) a pivo Baltika – to je Murmansk. A ešte múzeum Severomorskej flotily – to sme videli a stálo za to. V návštevnej knihe od začiatku roka toľko cudzincov, že by sa dali na prstoch jednej ruky spočítať a naraz my – piati!

Na sever sme ale prišli kôli inému. Večerný vlak nás odváža do „derevne“ Imatra. Že tam vobec stál! Dva domy i tie vyzerali byť neobývané, zastávka na trase Murmansk – Peterburg. Šliapeme kus ďalej od koľají a pri jazierku rozkladáme stany. Ani neviem, koľko môže byť hodín, čaro polárneho dňa je v tom, že aktuálna denná doba sa iba ťažko dá uhádnuť.

Je tu krásne. Nikde nikoho, všade les a v diaľke vidno náš zajtrajší cieľ, Chybinské hory. Jediný strach máme z medveďov. Čo ak nejaký zavonia našu večeru a príde „v gasti“? No veľmi rýchlo poznávame, že pánom lesa je niekto iný. Iste aj ozrutný medveď musí mať pred ním rešpekt. Komáre. Všade. Veľa. Na rukách, na hlave, bez problémov sa posadia hoci aj na vrchnák od repelentu. Nemajú rešpekt pred ničím. Ničia nás. Akákoľvek činnosť, pri ktorej je nejaká časť tela odhalená, je utrpením. Najhoršie momenty človek zažije za kríkom s toaleťákom pri ruke! Doštípaní po večeri a masakre komárov v stane zaspávame. A slniečko stále svieti…

Ráno rýchle raňajky, komáre pokoj nedajú, vyrážame. Tipujeme, ktorá v spleti cestičiek je tá správna. To sa ukáže hneď pri prvom močarisku, ktoré po nej obchádzame. A v ceste prvý potok. Voda vyše členkov, príjemne studená. No ale ďalši potok, to už je trošku iná káva. Dlháňovi Filipovi do pol stehien! Berieme drúky a brodíme.

Idem posledný, po tom čo som sa dobre zabavil na ostatných. Rieka mi moju škodoradosť vracia a láme moju palicu, práve keď sa o ňu najviac potrebujem oprieť. Takého papuľnáča som hodil! Ešteže na druhej strane nestihli fotáky povyťahovať. Sušíme sa a obedujeme. Komáre už nás tak dopichali, že ich pomaly prestávame vnímať. Podvečer nám stojí v ceste ešte jazero, rovno pod horami. Veď fajn, obídeme. Ale znova, topánky dole pred každým prítokom a brodiť a brodiť. Na druhej strane stretávame prvých piknikujúcich Rusov. Prišli cez hory, z druhej strany. Na UAZe. To iba my sa tu plahočíme pešo… A už ideme do kopca, ale keď do polnoci nedosahujeme hranicu lesa, vzdávame to, rozkladáme stany a ideme spať. A slniečko stále svieti…

Druhé ráno konečne hory. A žiadne komáre! To je paráda! Kľudne sa naobedovať, hygiena v jazierku, skvelé! Užívam si pohodu, ale lepších turistov v našej družine škrie chabý výsledok včerajšieho úsilia. Od deviatej ráno do polnoci, hoci s prestávkami, sme prešli iba 20 kilometrov! Takže dnes to treba dohnať.

Na druhej strane hôr čaká „horské stredisko“ Apatity (skutočne nie ekonomicky jednostranne zameraná oblasť, originálne skĺbili cestovný ruch a ťažbu apatitu…). Mierime do „Gastinice“. Musíme vyzerať skutočne zle, na dotaz o cene nám núkajú tú „pre Rusov“. Až po dalšej konverzácií si uvedomia, že pod dezolátnym zovnajškom sa skrývajú peňaženky „inostrancov“ a nová cena je už nad naše limity. Tak nám neostáva nič iné ako zísť do mesta, a presunúť sa inam. Ďalšia nezabudnuteľná noc v „plackartnom“ vagóne. A slniečko stále svieti…

 


Čítanie na cestu:

Sergej Lebedev – Děti srpna

Ruskú literatúru mám rád, aj tie hrubočizné romány, ktoré som kedysi tak nenávidel na povinnom čítaní. Děti srpna sú oproti ruskej klasike útla knižočka. Lebedev tu v rozsahu ani nie tristo stránok dokázal popísať históriu Ruska a blízkeho zahraničia od prvej revolúcie v r. 1905 až po druhú čečenskú vojnu. Dokázal tam vpratať a farbisto popísať geografiu obrovského ZSSR, od Dorohobyča s rakúsko-uhorským šmrncom po stepi a púšte Kazachstanu. Od hrebeňa Kaukazu po brehy Severného ľadového oceánu. Napchal tam totálne hutný, priam až detektívno-thrillerový príbeh. Týmto všetkým orámoval charakteristiku dnešného ruského človeka. A zachytil nástup Vladimíra Putina, okolnosti ktoré k nemu viedli a okolnosti, ktoré z neho vyplývajú. Čítanie Dětí srpna bol pre mňa zážitok. Regulárny silný zážitok, porovnateľný s výletom do hory, či skokom na bunjee. Proste šupa! Fantastická moderná forma, vynikajúci preklad, našlapaný dej. Jedna kapitola sa dokonca odohráva iba kúsok od miesta, ktoré popisujem v texte vyššie. Je to úprimná výpoveď chlapa v mojom veku, jeho pohľad na domovinu, jej zložitú históriu a komplikovaný dnešok. Díva sa bez ružových okuliarov, ale díva sa s láskou.

„Minulost se vrátila a nám nezbývá než v ní žít.“