Ako je to teda s tým kufrom na koliečkach?

Jasné, vyzerá to ako úplná hlúposť, banálna prkotina. Môže mi predsa byť úplne jedno, kto si do čoho balí svoje veci. A v skutočnosti mi to vážne je jedno. Kufor na koliečkach je však pre mňa ukážkovým príkladom, priam poetickou metaforou, ktorá vyjadruje to, ako sa za posledných desať rokov zmenila paradigma (nezávislého) cestovania.

Priekopníkom v používaní kufra na koliečkach bola moja spolužiačka Sabína. Vedela s tým behať fakt bohovsky! Šprint lávkou ponad Karloveskú. Zastaviť. Vysúvacie madlo zasunúť. Uchopiť kufor za pevné madlo a zniesť zo schodov. Zastaviť. Vysúvacie madlo vysunúť. Šprint k dverám električky. Zastaviť. Vysúvacie madlo zasunúť. Uchopiť kufor za pevné madlo a vyniesť do električky.

Takto to vyzerá zložito a aj to zložité bolo. I časy, ktoré v šprintoch s kufrom dosahovala, keď sa každý štvrtok po prednáške pokúšala chytiť autobus na svoju rodnú dolnozemskú pusztu, boli o čosi horšie, ako výkony batoháčskych spolužiakov z horniakov. Na druhú stranu, keď sa v električke usadila a usmiala sa, bola stále nepokrčená,  krásna (to ona bola vždy) a voňavá. To sa o ostatných spolužiakoch, nesucich kilá špinavého prádla a prázdne desiatové krabičky na revitalizáciu domov k mamke v batohoch na pleciach rozhodne povedať nedalo. Pot sa im lial cícerkom spod šiltoviek a keď zložili batohy z ramien, spotené fľaky na chrbátoch boli viac než len estetickou vadou na ich pracne budovanom imidži. Sabína s kufríkom na koliečkach proste mala štýl. Bola trendsetter. Prebehla dobu o dobrých päť rokov. Aj keď po čase aj ona podľahla tlaku a batoh si zohnala.

Imidž nie je nanič, ako kedysi tvrdila reklama. Imidž je dôležitý. Cestovateľ s kufríkom na kolieskach o svoj imidž spravidla dbá. A kufrík jeho potrebám dokonale vyhovuje. Kolieska sa kotúľajú po dlažbe z mačacích hláv s istou gráciou, človek kráča pomaly, takmer vznešene. Má pri tom čas na prvú obhliadku uličiek neznámeho mesta hneď povystúpení z autobusu či vlaku, cestou do hotela. Cestujúci s batohom však hlavu nedvihne. Kráča sklonený, naložený ako mulica, čo najrýchlejšie k miestu, kde bude môcť svoje jarmo zhodiť. Kým kufrík rytmicky klepe o mestskú dlažbu a udáva svojmu maliteľovi takt do kroku, na batohu sa hompáľa plechový hrnček, o šnúrky priviazané trekové boty a všetko to, čo nevošlo dnu. Čo pár krokov, to niečo z batoha vypadne. Pri pešom tranzite ľudnatým orientálnym bazárom nakrivo pripevnený stan zachytí vystavenú figurínu v sexi spodnom prádle a dáva jej KO. Preľaknutý batoháč sa obzrie, čo sa deje a v prudkej piruete batohom vyráža zmrzlinu z rúk najbližšieho okoloidúceho. Ustúpi o dva kroky, aby sa ospravedlnil za napáchané škody. To už karimatkou búra geometricky presne navýšené homole farebného korenia. Kari sa mieša s čilli, badián s kardamónom. Strháva sa pouličná bitka, okoloidúci sa pridávajú tu na jednu, tu na druhú stranu… No dobre, až takto dramatické to spravidla nebýva. Ale asi si vieš predstaviť, ako vyzerá pohyb s batohom po meste. Nemá to štýl.

Oblečenie poskladané v kufri do úhľadných stĺpčekov vyzerá ako nové. Stačí obliecť a vyraziť do víru nočného mesta. Vybaliť tričko z batoha znamená najprv vyriešiť rébus, či je tričko čisté, alebo je už na čase vymeniť ho za iné. Nepoužité aj špinavé prádlo z batoha totiž vyzerá rovnako. Ako krave z pysku vytiahnuté. Naširoko roztvorený kufor ihneď ponúka prehľad o svojom obsahu, zatiaľ čo nájsť niečo konkrétne v tej guči vecí v batohu je práca pre krtka.

V jeden teplý júnový večer, sediac kdesi na schodoch starého meste v Coimbre s výhľadom na riečku Mondego som premýšľal o týchto a ďalších nesporných výhodách kufra na koliečkach. Nikde ani nohy, po kamennej dlažbe úzkych uličiek sa rozlievalo mäkké svetlo zapadajúceho slnka. Z meditácie ma vytrhol známy zvuk. Pravidelné, neprerušované ťuk, ťuk, ťuk, ťuk. Poniže môjho stanovišťa sa spoza rohu vynorila mladá, útla cestovateľka, ťahajúca obrovský lodný kufor na kolieskach. A vtedy sa to stalo. Rytmický klapot naraz ustal. Nastalo ticho. Určite poznáš ten westernový moment, keď dvaja cowboji stoja proti sebe pred saloonom a po vyľudnenej ulici len vietor ženie klbká zoschnutých kaktusov. Atmosféra zhustla tak, že by sa dala krájať. A v tom mladá cestovateľka spustila. Dovtedy som netušil, ako bohatá je angličtina a vôbec som neočakával, že by sa v nej dalo vychrliť viac nadávok, ako je toho schopný môj sused Bandybáči vo svojej írečitej maďarčine. O čo šlo? Stredoveká dlažba si plnila svoju obrannú funkciu. Snažila sa zabrániť votrelcovi vstúpiť – z kufra sa odlomilo koliečko. Ako slečna dopravila svoj náklad na miesto určenia som sa nikdy nedozvedel. Zvažoval som, že je ponúknem pomoc, no v tom afekte zjavne predstavovala hrozbu.

Hrozbu a jedinú slabinu kufríkov na koliečkach predstavujú práve kolieska. Bez jedného kolieska kufrík stráca všetku eleganciu, jeho pohyb pripomína opitú ondatru na ceste z krčmy, jeho dráha je podobne kľukatá. Iste, aj na batohu sa môže utrhnúť jeden popruh, ale ten sa dá elegantne niesť aj na jednom ramene a bez toho, aby batoháč stratil glanc v očiach okoloidúcich. Bod pre batoh.

Príde mi, že kufor budí viac rešpektu. Keď sa na horizonte objaví skupina mladých cestovateľov, ťahajúcich svoje koliečkové batožiny, pôsobia majestátnym dojmom. Tiahnu kamsi ku stanici, kufre klapocú, na chodníku rozvinú rojnicu a postupujú vpred ako piata tanková brigáda Červenej armády pri útoku na Berlín. Inštinktívne uskakujem z chodníka do cesty pod kolesá áut. Keď si odmyslím unavené funenie, tí s batohom kráčajú potichu, ako nenápadné šedé myšy, nepútajú pozornosť. Kufríky sa naopak hlásia už zďaleka. Ich klapotanie mi v čomsi pripomína zvuky chôdze na podpätkoch. Tak, ako sa vždy otočím, keď začujem prichádzať kočku na štekloch, akusticky si pýtajú moju pozornosť aj kufríky.

Cestovatelia, vezúci svoj putovný majetok v kufroch na kolečkách sú dnes integrálnou súčasťou pohľadu do ulíc každého väčšieho mesta. Pravidelné staccato koliečok je neklamným znakom začínajúcej sa turistickej sezóny. Čím vychytenejšia destinácia, tým je koliečkový orchester masívnejší. Sólo virtuózi, aj zbory vedené dirigentom s dáždnikom či sprievodcovskou plácačkou nad hlavou hrajú svoje koliečkové symfónie v každej Mekke cestovného ruchu. Čím významenejšie pamiatky obklopujú ulice, po ktorých ťahajú svoje kufríky, čím širšie sú staré bulváre a aleje, po ktorých kráčajú, tým ich je viac a tým hlasnejšie hrá ich koliečková melódia. Je fajn, že tam sú, a je fajn, že ich tak dobre počuť. Takto už zďaleka viem, že je najvyšší čas odbočiť z chodníka na nevychodené cestičky a ďalej ticho našľapovať s tým mojim ťažkým batohom na chrbte.