Stairway to heaven od Led Zeppelin je pre mňa jednou z najlepších rokových skladieb všetkých čias. Tá muzika je tak geniálna, že text vlastne nikoho nezaujíma. A už vôbec nikto netuší, čo ním Jimmy Page vlastne chcel povedať. Skús sa do tých slov započúvať, dešifrovať metafory. Niektorí tvrdia, že pustená pospiatky je tá skladba o satanovi. Ale to sa mi nezdá.

Pri pohľade to the west by ho tie Rings of smoke through the trees sotva zaujali tak, že by zvrieskol Ó, ó, ó it makes me wonder, v prípade, že by sa díval z údolia. Nič by nevidel. Takže určte stál na nejakom vrchu. Ale Jimmy Page celkom isto nie je horský typ. Takže štverať po kopcoch sa mu určite nechcelo. Z toho vyplýva jediné. Jeho schody do neba sú v skutočnosti lanovka. Dôkladnejšiu analýzu toho textu však už nechám na hudobných kritikov. Predsa len, nie je to tak celkom moja parketa.

Skúsenosti s vozením sa na lanovkách mám o poznanie bohatšie. Vieš koľko nedosiahnuteľných horských štítov som vďaka nim zdolal? Moja láska k lanovkám prepukla už dávno, mohol som mať tak sedem rokov. Kŕčovito som zvieral madlo sedačkovej lanovky vo Vrátnej a viezol som sa hore pod Chleb. Vtedy tam bola taká retro jednosedačka, nemal som sa ani ku komu pritúliť. Oproti, dole z kopca, sa viezli akýsi chalani, povedzme pätnásťroční. Keď sme sa míňali, jeden z nich na mňa zasyčal: „spadneš, spadneš!“. To mi vážne dodalo odvahu a zvyšok cestu som sa od strachu ani nepohol. Nič tak nemotivuje dieťa k láske k akejkoľvek činnosti, ako príjemná a pohodová prvá skúsenosť.

Traumu som nakoniec prekonal a dnes si už veselo vyvážam svoju lenivú zadnicu hore – dole po kopcoch. Ba čo viac, namočil som do toho celú rodinu. Vieš ako to chodí. Každý má rád hory. Tie výhľady! Vrcholové fotky! Chleba s paštétou na obed medzi skalami, kde slnko praží tak, čo sa nedá ani na hlave poškrabať aby si nebol spálený pod pazuchou. A fúka, že máš čo robiť, aby Ti ten paštétový chlieb nepristál v tvári. Natretou stranou samozrejme. Proste vysokohorská romantika.

Priznávam, že občas sa cítim trocha trápne, keď si pozerám naše dovolenkové fotky. Vyzeráme na nich, ako drsní horolezci, ktorí práve opustili vysutý byvak na kolmej skalnej stene a z posledných síl mieria k vrcholu. Pritom sme práve opustili kaviareň na konečnej stanici lanovky, penu na fúzoch nemám od vypätia, ale od piva a naštvané pohľady máme preto, že niektorým členom expedície sa nechce šliapať ani tých chýbajúcich päťdesiat výškových metrov, ktoré ostávajú do cieľa. Presne ako tá rodinka zo Skálovej Svatební cesty do Jiljí:

„…oblíbili si turistiku, hlavně velehorskou. Ta spočívala v tom, že přijeli vozem pod sedačkový výtah, přesunuli se na sedačku, nahoře usedli na nejbližší skalisko, přitiskli na oči optiku a kochali se panoramatem velehor. Potom sjeli rychle dolu, aby stihli aspoň ještě jeden výtah…“

Pre takúto lanovkovú turistiku mám samozrejme kopec dôvodov (rozumej výhovoriek). Tak napríklad: deti majú krátke nohy, nevládzu šliapať dlho do kopca. A ja im veľmi chcem ukázať krásy veľhôr. Veď aj tam hore si pobehajú. A turistikovať budú dole kopcom – z vrcholu na prostrednú stanicu napríklad. V doline je zlé počasie, určite je inverzia, keď sa vyberieme vyššie, bude tam krásne, slnečno. Alebo naopak, čo ak sa zrazu zmení počasie, príde búrka a my ostaneme visieť niekde uprostred úbočia. Lanovka má zdanlivo samé plusy.

Teraz vážne. Až takí mamľasi, aby sme sa vozili lanovkami po kopcoch, dali si hore v reštike čaj s vysokohorskou prirážkou a zviezli sa dolu zas nie sme. Ak to počasie čo len trocha dovoľuje, vylezieme na nejaký vrchol na okolí, prejdeme sa kus po hrebeni, alebo zbehneme na tú spomínanú prostrednú stanicu. Keď je pekne, často sme hore celý deň (t.j. tak 5-6 hodín). No jasné, keď je hnusne, nestojí to moc za to. Popozeráme, čo je vidieť (spravidla nie je vidno nič), vypočujeme si kvílivú sonátu naštvaného decka, nejaké výčitky typu „načo sme sa trepali sem hore, keď je tu tak hnusne, mohli sme ísť radšej na plaváreň“, zjeme balík keksov a mokrí a premrznutí ideme dole (na tú plaváreň).

Z krátkodobého hľadiska beriem výlety lanovkou do hôr ako vítané spestrenie dovoleniek. Nám, rodičom, sa na horách páči, aj by sme si tam radi vyšliapali (vážne), ale s tými drobcami veľké prevýšenia fakt nedáme. Musíme si ešte pár rokov počkať. Až potom sa ukáže, či naše lanovkové akcie utvorili v našich deťoch taký kladný vzťah k vysokým horám, že keď budú mať dosť síl, budú ochotné liezť za nimi aj po vlastných nohách. Alebo v nich iba pestujeme malých lenivcov, ktorí nejazdia lanovkami, aby sa dostali tam, kam nevládzu vybehnúť sami, ale vozia sa hore – dole pre samú radosť z vozenia sa…