Literatúra

Neustále cestovať by ma dnes už nebavilo. Rád som aj doma. To však neznamená, že doma nemôžem rozmýšľať nad cestovaním. Vymýšľať fiktívne plány ciest, ktoré nikdy neuskutočním. Alebo spresňovať plány ciest, na ktoré sa chystám. Občas mám chuť sa nad cestovaním zamyslieť trochu z nadhľadu. Nie nad tým kam ísť, čo tam vidieť, ako sa tam dostať. Ale nad samostatnou aktivitou, procesom cestovania. Nad dôvodmi, ktoré ma k cestovaniu vedú, nad tým, čo mi berie a čo mi prináša. Sám sa však nepovažujem za nejakého mysliteľa a domnievam sa, že na čokoľvek by som prišiel, už na to prišiel niekto predo mnou. Inšpiráciu na toto metacestovateľské premýšľanie tak hľadám v literatúre. Zostavil som krátky výber knižiek, ktoré mi ležia v hlave. Myslím, že by mohli byť podnetné pre každého, kto chce o cestovaní rozmýšľať podobne ako ja. Upozorňujem, že sa nejedná v prvom pláne o cestopisy. V týchto knižkách som našiel to povestné „niečo viac“. Prajem príjemné čítanie!

 

Alain De Botton – Umění cestovat

Jedna z mála publikácií venujúcich sa filozofií cestovania. Forma, ktorú autor zvolil, teda konfrontácia vlastných názorov s názormi iných umelcov je veľmi originálna, podobne ako celý autorov pohľad na rozoberanú problematiku. Ide o myšlienky, ktoré preletia hlavou aj mne, bežnému turistovi, ale nikdy doteraz sa mi ich nepodarilo takýmto spôsobom sformulovať. S výnimkou kapitoly o kreslení, ako forme uchopenia krásy autor vo všetkých ostatných častiach rozoberá záležitosti spojené s cestovaním, ktoré sa ma na mojich cestách osobne dotýkajú. Prečo nie je dovolenka nikdy taká, akú si ju predstavujeme? Čo je exotika? A mnoho iných. Pre mňa najzaujímavejším momentom z knihy je myšlienka o zmene ideálu literárneho či výtvarného hrdinu. Keď obdiv namiesto človeka zakoreného a žijúceho „vnútri“ spoločnosti získava tulák, žijúci „vonku“ spoločnosti. Už tu niekde (v 18.tom storočí) možno odsledovať korene moderného masového cestovného ruchu.
Umění cestovat považujem za zásadnú knihou pre každého, kto sa vydáva spoznávať svet. Pomôže spoznať samotné toto spoznávanie

 

Jennie Delemans – Vitajte v raji

„Cestovný ruch je ako kokaín. Mimoriadne škodí ľuďom, spoločnosti ako takej, životnému prostrediu, no nedokážeme s ním prestať. Stali sme sa priveľmi závislými.“

Opýtajte sa hocakého „cestovateľa“ či turistu a povie Vám to isté. Cestovanie je droga. A títo “cestovatelia“ a turisti vidia práve to drogové opojenie, krásne a príjemné chvíle s drogou spojené. Druhú stranu – niektoré z nevidených negatívnych dopadov, ktoré cestovný ruch spôsobuje, popisuje Jennie Dielemans vo svojej knihe. Nie sú to zistenia nijak nové, ani prevratné, sú však pekne usporiadané do kompaktného celku a majú tak potenciál pôsobiť „hrozivejšie“. Aj keď… Veľmi dobre poznám argumenty ľudí križujúcich našu planétu, koniec – koncov patrím medzi nich. Preto mi je jasné, že s uvedomelými vyznavačmi „mäkkého cestovného ruchu“ táto kniha nepohne. A s all-inclusive turistami už vôbec. Toto vidím ako hlavné negatívum Vitajte v raji.

Druhým je fakt, že autorka striktne neoddeľuje problémy spôsobené cestovným ruchom od negatívnych javov vzniknutých z momentálej globálnej situácie. Za smog v uliciach indických veľkomiest, za chudobu vietnamských rikšiakov, ani za to, že Thajsko nepodpísalo chartu OSN o utečencoch turisti naozaj nemôžu. Všetky problémy sveta zas netreba hádzať na cestovný ruch.

Cestovanie je vyslovene sebecké hobby, dokonca výrazne sebeckejšie ako väčšina iných záľub. Iste, negatívny vplyv stopára cestujúceho po rumunských horách a golfistu užívajúceho si svoju all-inclusive dovolenku na zelených greenoch suchých púštnych krajín Perzského zálivu, je rôzne silný. To J. Delemans nepopiera a netvrdím to ani ja. Ale to, že z cestovania sa stalo pomaly základné ľudské právo, je na pováženie. Vitajte v raji nikoho nezmení a snáď ani nemá túto ambíciu. Možno však aspoň niekoho primeje viac rozmýšľať o tom, čo všetko, okrem príjemného chvenia v bruchu, sa ešte deje, keď nastupuje do lietadla na svoju „zaslúženú“ dovolenku. Ako sa vraví, všetkého veľa škodí. A tak je to aj s cestovaním.

 

Andrzej Stasiuk – Východ

Andrzej Stasiuk je jedným z mojich obľúbených autorov. Jeho poňatie stredoeurópskeho priestoru je mi veľmi, veľmi blízke. Pri čítaní jeho kníh vídam obrazy naživo pred očami, cesty jeho hrdinov sa neraz pretli s mojimi skutočnými výletmi. Jeho prírodná lyrika je príjemne záhadná a spomaľuje čitateľa, aby neprepínal do módu rýchločítania. A jeho drsné chlapáctvo mi imponuje asi najviac.

„Občas mi vietor uchytí stan a v noci nosím dovnútra kamene, ako kedysi neďaleko Sajn Šandu, ale vtedy dovnútra aj tak pršalo a tak bolo treba byť až do rána počupiačky… Takéto veci som robil pre svoje babky a tetky od Bugu. Ňúral som na východe. Akoby ma mlčky poslali oni. Nepil som veľa, aby som si čo najviac zapamätal, aby som nič neprehliadol. Okrem toho som zachovával ostražitosť. Ako vyzvedač.“
Východ nie je cestopis o tom, ako prísť do Benátok, pozrieť všetky tie krásne paláce a za tri dni stihnúť ešte aj Veronu a Florenciu. Je o tom, ako prísť do Murghabu, tri dni sedieť na kameni pri ceste a nechať sa zapadať vrstvami prachu z Takla Makanu. Nie som si istý, či má Východ čo ponúknuť čitateľovi, ktorý ho vezme do rúk ako cestopis. Dnes turisti na otázku, prečo cestujú, často odpovedajú, že chcú spoznať svet. Nie tak Andrzej Stasiuk. Jeho svet vlastne až tak nezaujíma a voľajaké pamiatky už vôbec nie. On na ceste objavuje sám seba, vlastnú minulosť a pripomienky života svojich rodičov či prarodičov. Cestu v stovkách a tisícoch kilometrov východným smerom berie ako cestu v čase do minulosti. A z útržkov spomienok sa potom snaží zlepiť budúcnosť. Tá v jeho podaní vyzerá plastovo, lacno a sterilne. Lebo veď „kedysi bolo lepšie“.
V knihe Cestou do Babadagu Stasiuk cestuje svojou známou východnou Európou, no tentokrát sa vydáva ďaleko na východ, do cudzích krajov, kam nepatrí. Jeho cestovanie sa ani trochu neponáša na štýl, ktorý dnes vyznávajú mladí, nezávislí turisti. Nesnaží sa pochopiť krajinu kam prichádza, chápe, že to nikdy nedokáže. Zato zrovnáva a hľadá paralely. Hľadá kúsky dedín z poľského pohraničia na buriatskom vidieku. Alebo naopak, čriepky z Eren Hotu v čínskom obchode v Gorliciach.
„Občas sa naše pohľady stretli, ale ona neodvracala zrak. Pozerali sme na seba, každý z hĺbky svojho sveta. Uzavretí v nich a iba dohady alebo predstavivosť nás mohli na okamih dostať z nášho väzenia.“
Pri čítaní mi hlavou chodili viacerí moji priatelia, celú mladosť križujúci planétu. Rozmýšľal som, že im Východ venujem. Lenže – nepáčil by sa im. Celkom iste by sa im nepáčil. Je príliš málo o svete, zato veľmi o domove. Nejak si vravím, že na to možno treba dozrieť. Ale ani tak to nebude. Treba sa proste vydať stasiukovskou cestou. Neutekať preč, ale brať život aký je a snažiť sa pripraviť na to, čo bude. On, ležiac na prepotenom matraci pod suchými kopcami Pamíru hľadá svoju mladosť a detstvo, prežité v uzavretom priestore za ostnatými drôtom, v tieni červeného molocha. Čo však budú raz v jeho veku robiť tí, ktorí vo svojej mladosti líhali na tie isté prepotené matrace, užívali si voľnosť a slobodu a nemysleli na budúcnosť? Čo budem robiť ja?

 

Jean-Christophe – Rufin Nesmrtená túra do Compostelly

Tak toto bola jazda! Teda Cesta… Nesmrtelná túra do Compostely nie je cestopisom v klasickom poňatí. Ona vlastne nie je cestopisom vôbec. Na nohách autora síce odšlapeme Severnú pútnickú cestu, uvidíme čo-to z krás, čo na nej ležia, ale to nie je pointa knižky. Rovnako ako to nie je ani pointou Cesty.

Je to výpoveď o Ceste, o jej premenách v stáročiach, o fyzickej a vnútornej premene pútnika. Rufin píše veľmi sviežo, ale rozoberané zážitky sú veľmi osobné až intímne. Jeho Nesmrtelná túra je však trocha špecifická. Píše bez pátosu, vtipne, s iróniou, miestami až ľahkým cynizmom. Nevyvodzuje žiadne všeobecné závery, či duchovné múdra. Myslím, že jeho poňatie Cesty by mi bolo veľmi blízke, ak by som ju raz šiel i ja sám. Samotná myšlienka pešieho cestovania v Rufinovom podaní ma však natoľko zaujala, že som si jedno sobotné ráno zbalil batoh a vydal sa na pešiu púť na Velehrad pri Uherskom Hradišti.

 

 

Dan Kieran – Líny Cestovatel

Koncept pomalého cestovania, ako ho propaguje v tejto knižke Dan Kieran je objavovaním niečoho už dávno poznaného. Že cestovať za dáždnikom delegáta, či sprievodcu cestovnej kancelárie človeka zásadne nijak neobohatí, že pri naháňačke od pamiatky k pamiatke si človek sotva oddýchne, že poznávať okolie svojho bydliska môže byť často zaujímavejšie, ako vysedávanie na pláži…

Viaceré myšlienky mi pripadali úsmevné (cestovanie vlakom, ako dobrodružstvo, plné neočakávaných nástrah) až nekonzistentné (niekoľkodňový výlet Viedeň – Budapešť – Praha, či vlakom z Londýna do Marakéša a nazad za 12 dní, ako príklady pomalého cestovania). Výber vzorov, ktoré autora inšpirujú je občas vážne divný (pani, čo napísala knihu, ako odišla do amazonského pralesa liečiť svoje depresie halucinogénmi miestnych šamanov).

Prvá polovica knihy sa celkom dala čítať, no neskôr sa autor mení na instantného psychológa a neurológa, dáva do súvislostí odniekiaľ vyčítané múdrosti o fungovaní mozgu s individuálnym cestovaním bez vopred stanovených plánov. Rozumiem, čo chcel svojimi hemisférami povedať, no skutočný zmysel mi to nedáva. Navyše je v celom texte veľké množstvo odbočiek, len okrajovo súvisiacich s rozoberanou témou, ktoré pochopenie rozhodne neuľahčujú.

Napriek tomu, že autor vie písať naozaj vtipne, môj celkový dojem z tejto knižky je rozpačitý.

 

Martin Ryšavý – Cesty na Sibiř

Cesty na Sibiř sú vo všetkých ohľadoch zaujímavou knihou. Ani cestopis, ani denník, ani etnografická štúdia, ani Utrpenie mladého Werthera. A súčasne z každého kúsok.Faktografické informácie zo Sibíre, „sveta medzi tradičnými démonmi a alkoholizmom“ boli pre mňa v mnohom nové a veľmi zaujímavé. Nečakal som že je ten svet, po takmer storočí socialistickej prevýchovy stále taký odlišný. No ťažisko knihy nespočívalo v tomto. Kniha sa ku mne dostala zrejme z správnom období, na prahu tridsiatky, keď môj život bežal určitým smerom a ten smer bol úplne iný, akým na Sibíri kráčal autor. Presne si pamätám momenty, keď som sedel na lôžkovom oddelení Kramárov, strážil dolámaného synčeka a čítal o tom, ako Martin nevie, čo si počať so svojim dobrodružným životom. Mnoho z toho, čo autor zo svojho života na stránkach tohto románu rozpitváva, teda hovorilo presne ku mne. Našiel som mnoho pre mňa zaujímavých podnetov a tém na rozmýšľanie. Cesty na Sibiř boli tak paradoxne jednou z kníh, ktoré mi pomohli takpovediac usadiť sa.

 


Knihy nosím so sebou v batohu aj na cesty. Zvyčajne vyberám niečo z pera lokálneho autora, niečo, čo mi pomôže vysvetliť veci, na ktoré sa budem cestou dívať. Knihy, ktoré mi možno ukážu niečo, čo by som si inak ani nevšimol. Miestny spisovateľ je pre mňa ako dobrý sprievodca. Poskytne pohľad „pod pokrievku“, poskytne svoje oči, ktoré vedia, kam sa dívať a vždy uvidia viac, ako oči cudzinca, ktorý do jeho domova zavíta len nakrátko. Či už ide o knižku z histórie danej krajiny, legendy a povesti, či o príbehy z dnešnej doby, aj krátka poviedka zvyčajne o charaktere navštíveného miesta a každodennom živote v ňom prezradí viac, ako ten najlepší bedeker. Autorov z krajín, kam cestujem, vyhľadávam preto, že ukazujú krajinu či mesto autentické, také aké naozaj sú. Ich obraz sa zvyčajne nezhoduje s tým, čo vidno v propagačných brožúrach. Ukazujú svoj domov bez pozlátka, ako všedné miesto. Či už píšu fakty, alebo autentickú fikciu, vždy sa prostredníctvom nich dostanem bližšie, pod kožu miesta, kam cestujem.

Keď si spomínam na svoje cesty, často sa mi v spomienkach vybaví kniha ktorú som tam (alebo o navštívenom mieste) čítal. Tie, ktoré my utkveli hlboko v pamäti, odporučím aj Tebe. Nájdeš ich v niektorých textoch o konkrétnych lokalitách. Takto, v poznámke pod čiarou.