Moje dovolenkové plány často smrdia idealizmom viac, než by sa patrilo. Názvy miest, ktoré sa chystám navštíviť, mi znejú exoticky a romanticky. Prechádzam najlepšie zábery šikovných fotografov a maľujem si obraz výletu v ružových farbách. Alebo, ako v tomto prípade, v sýto zelených. A potom, pár dni pred odchodom pozriem na predpoveď počasia. A jeje… Tak hor sa na Orkneje!

V októbri je na Vysočine také počasie, že aj chlpatý škótsky dobytok ide dohola, aby mu vertikálny dážď nonstop neumýval dlhé vlasy, rastúce po celom tele. Ťažko to potom bez kondicioneru rozčesať. Okrem neustáleho dažďa ešte aj strašne fúka, je zima a tma. Návštevníci nie sú ani na slávnom Lochnesskom jazere. Šťastím je, ak stretneš aspoň recepčného v hoteli. Turistická sezóna v Škótsku sa oficiálne delí na tri obdobia, od ktorých sa odvíja obsadenosť ubytovania, frekvencia dopravných spojov a samozrejme ceny. Peak – hlavná sezóna, shoulder – keď občas niekoho streteš a low – mimosezóna. Že sme vychytili úplné dno tejto mimosezóny, sme zistili ihneď na trajekte zo Scrabsteru do Stromnessu. Na celej lodi sme boli jedinými pasažiermi.

Na hlavnom orknejskom ostrove (Mainland) sa nachádzajú dve veľké centrá, Stromnes a Kirkwall. No veľké… To myslím na orknejské pomery. Kirkwall je hlavným mestom Orknejí. Na môj vkus moc metropola. Pripomína Stupavu. Za svoju bázu sme radšej zvolili menšie Stromness. Útulné mestečko s typickými kamennými domčekmi. Miesto áut medzi domami parkujú člny, občas má niekto nad vchodom zavesený stavec z veľryby. Na výber sú i tri lokálne puby.

Tu musím zmieniť drobnú nepríjemnosť, ktorá turistu na Orknejských ostrovoch čaká. Nie je úplne jednoduché dohovoriť sa tu. Nepovažujem sa za veľmi dobrého ingliš spíkera, no aj lepší potvrdia, že orknejská verzia angličtiny je poriadne divoká. A pokec pri pisoároch v pube s dvoma podnapitými rybármi nie je zrovna to napríjemnejšie intro, ktoré človeka pri objavovaní tajov miestneho dialektu môže postretnúť. Testujúc pivo krížom-krážom po Škótsku, sme dilemu či pýtať halfpint alebo halfpajnt of beer riešili žiadosťou o little beer. Na Orknejoch sme narazili aj s touto vychytávkou. Malý sa v ich nárečí povie peedie.

Čo v pube okoštovať? Určite nevynechať pivo z produkcie Swannay brewery, zo severu ostrova. Mne najviac chutila ich Scapa special. Funguje tu aj whisky destiléria. Tiež sa volá Scapa.

Prečo je to všetko Scapa? Jedna z teórií hovorí o súvislostiach s faktom, že na Orknejoch v októbri skapal pes. Druhá odvodzuje tieto názvy od zátoky Scapa flow, situovanej južne od hlavného ostrova, kde počas oboch svetových vojen parkovalo svoje koráby Britské kráľovské námorníctvo. Pár nemeckých bárok popri tom stihli potopiť. Dnes sa sem chodia potápať už len potápači.

My sme sa nepotápali, my sme behali po ostrove. Pôvodný plán bol voziť sa autobusmi, ale vzhľadom na low season ich moc nejazdilo. A ešte aj z toho mála, čo chodilo, bola polovica autobusov školských a tie bežných cestujúcich nebrali. Skúšali sme stopovať, ale popravde nebolo veľmi čo. Nič nechodilo. Tak sme teda behali. Na prechádzky sú Orkneje ako stvorené. Sú len mierne zvlnené, netreba šlapať veľa hore kopcom. Na druhú stranu, nič nebrzdí divoký vietor z Atlantiku, ktorý chôdzu spríjemňuje aj v tých krátkych chvíľkach, keď zrovna neprší.

Väčšinu obyvateľstva ostrovov tvoria ovce. Nemyslím tie, čo ich platí Soros. Myslím tie normálne, biele s čiernou hlavou. Sú všade. Prechádzajú cez cesty, pasú sa a robia všetky tie veci ktoré ovce bežne robia. Okrem nich sme myslím nestretli nikoho, ak nepočítam lotyšského rybára z nášho hostela, ktorý spal opitý v daždi na lúke pod voľajakým menhirom. Ale k nim sa ešte dostanem.

Najprv si dajme krátku zastávku na západnom pobreží Mainlandu a pozrime sa spolu do sveta Flinstonovcov. Kam sa hrabe Taliansko so svojimi starovekými pamiatkami? Koloseum, akvadukty, Pompeje. Všetko sú to novostavby v porovnaní s neolitickou osadou Skara Brae. Hoci zaujímavá paralela sa tu ponúka. Podobne ako Vezuvom pochované Pompeje, aj tieto kamenné príbytky ostali dlho ukryté pod nánosmi atlantického piesku. Až ich náhodou objavil koncom devätnásteho storočia istý miestny farmár. Ktovie, čo sa v skutočnosti pokúšal na svojej záhradke vykopať, ale päťtisíc rokov staré kamenné domy asi nečakal. Keby bol tušil, že mu to tam archeológovia onedlho celé rozryjú ako stádo divých svíň, určite by bol svoj nález obratom zakopal.

Dnes ťažko hádať, či v tom mali prsty zrovna pracanti zo Skara Brae, či iná neolitická partia, no tu na Orknejoch bolo v tom období veľmi moderné vstyčovať šutre, už vyššie spomínané menhiry.

Menhir. Vždy som si myslel, že je to vymyslené, že je to iba munícia, ktorú v kreslenej rozprávke hádzal Obelix po Rimanoch. Ale nie. Sú to kamene, ktoré stoja vzpriamene, akoby vyrastali zo zeme. Vraj to nie je náhoda. Vraj ich takto nastavali schválne. Už pred mnohotisíc rokmi. Prefíkaní stavebníci. Na Orknejoch sú dokonca dva stojace menhiry, pomedzi ktoré zasvieti slnečný lúč presne na tretí šuter. A zrovna na deň Slnovratu! O kus ďalej ďalšie menhiry, tentoraz postavené do kruhu. To miesto nazývajú Ring of Brodgar. Ako vravím, toto už nie je náhoda.

Posledný z architektonických klenotov doby kamennej, ktorý sa na ostrovoch nachádza, poznáme dnes pod menom Maeshowe. Z diaľky vidno len taký zelený kopček uprostred zelenej roviny. Pri bližšom skúmaní vyjde najavo, že kopček má vchod. A vyberajú doň vstupné. Vnútri totiž ukrýva neolitickú hrobku, nie nepodobnú slávnemu írskemu Newgrange. Kto tam ležal a čo všetko obsahovala jeho pohrebná výbava sa dnes už žiaľ nedozvieme. Na to, že hrobka bola vykradnutá, prišli už kedysi v dvanástom storočí okoloidúci vikingovia, ktorí o tom nezabudli zanechať písomné svedectvo. Móda graffiti v tom čase nebola až tak rozšírená, ako je tomu dnes, sklamaní severania teda označkovali miesto po svojom. Vyryli runové nápisy. O tom, že dobrodružných výprav za pokladom do hrobky Maeshowe podnikli drsňáci z dlhých lodí viacero, svedčí počet týchto textov. Je ich tam asi tridsať a krásne ukazujú, že ako vandali dnes, ani vtedy tvorivosťou veľmi neoplývali. Kreatívna evolúcia tento typ ľudí zatiaľ úspešne obchádza a tak na stenách Maeshowe tradičné Bol som tu, Thorfin, dopĺňajú len o málo originálnejšie perly ducha v štýle Ja, Ulfgar som vyryl tieto runy veľmi vysoko. Nečítal som to všetko, najmä preto, že futhark neovládam, ale vraj sú tam väčšinou samé oplzlosti.

Nehádžme všetkých do jedného vreca. Medzi miestnymi vikingami boli aj slušní ľudia. Napríklad taký Magnus. Ten to dotiahol až na svätého. To je na vikinga myslím celkom solídny výkon a jeho kolegovia túto snahu náležite ocenili. Na mieste jeho posledného odpočinku vystavali parádnu pieskovcovú katedrálu. Na to, že sa nachádza takmer na konci vtedy známeho sveta a postavili ju už v dvanástom storočí, je to skutočne obdivuhodná stavba. Táto katedrála Svätého Magnusa bola dlho považovaná za najväčšiu a najvýznamnejšiu budovu v Kirkwalle, ba možno na celých Orknejských ostrovoch. Potom ale neďaleko od nej postavili Tesco.

Po ostrovoch je roztrúsených ešte pár vidieckych zámočkov či iných ruín, ktoré by snáď stáli za návštevu. Ikonickým miestom je Old man of Hoy, stotridsať metrová skalná ihla, trčiaca z mora pri ostrove Hoy. Mohlo by byť zaujímavé pozrieť aj niektoré zo severných ostrovov. Tie sú väčšinou ploché a riedko obývané.

Kde nie sú ľudia, tam je divočina. Orknejská divoká fauna pozostáva najmä z tuleňov. S trochou šťastia ich možno vidieť na opustených plážach, pár tisíc ich tu vraj stále žije. A to vtáctvo! V sezóne (ktorá samozrejme v októbri nie je) sa tu nachádzajú hniezdiská známych morských papagájov – mníškov (Puffin). Mnoho druhov čajok, alky, fulmary. A chaluhy. Nie tie smradľavé riasy, hoci aj tie tu možno nájsť, ale veľké polárne vtáky. Iba ich slovenský názov je taký divný, po anglicky je to Skua. Netreba byť ani ortodoxným birdwatcherom, pozorovanie Orknejského vtáctva je zážitok pre každého.

Poslednych pätnásť až dvadsať rokov žiaľ počty vtákov na ostrovoch klesajú. Podľa miestnych odborníkov za to môže najmä znečistenie mora. Orkneje ležia v podobnej geografickej šírke ako aljašský Anchorage. Vďaka teplému Golfskému prúdu je tu počasie znesiteľnejšie. To vtáčkom vyhovuje. Čo im však vyhovuje menej, sú tony plastového bordelu, ktorý prúd prináša darom od amerických priateľov spoza Atlantiku. Ak chceš zažiť ten hurhaj a mávanie krídel všade naokolo, mal by si sa poponáhľať, aby si to stihol, kým z Orknejí odletí aj posledná čajka. Hlavne nenechaj svoj brajgel ležať v piesku na pláži!

Trajekt zo Shetlanských ostrovov na severe, smerujúci na pevninu do Aberdeenu zastavuje pri móle v Kirkwalle. Kým dorazí, načim bilancovať. Možno sme na ostrovy neprišli v ten pravý čas. Nevideli sme ani zďaleka všetko, čo sme si naplánovali. Kašľať na to. Na Orkneje sa predsa necestuje kvôli pamiatkam. Mali sme však možnosť zažiť ostrovy také, aké naozaj sú. S melancholickou osamelosťou, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou ich severoatlantickej romantiky. Na konci nás už vôbec neprekvapilo, keď sme z temnoty slabo osvetleného kirkwallského prístavu kráčali studeným polnočným dažďom k lodi iba mi, ako jediní cestujúci.

 


Čítanie na cestu:

George Mackay Brown – Magnus

Brownov Magnus je vlastne prerozprávaná Orkneyinga saga. Kto ju pozná, nijakých prekvapivých zvratov v deji sa nedočká. Ale žeby sa nedočkal prekvapení, to by som rozhodne netvrdil. Je to starý orknejský príbeh o krutosti, zrade a sile niesť vlastný osud. Avšak do náčrtov tvrdého života na okraji európskej civilizácie jedenásteho storočia a popisov každodenných trápení bezvýznamných sedliakov a rovnako bezvýznamných orknejských šľachticov z času na čas vstúpi viking, hliadkujúci v pľušti na vyvýšenine a vyzerajúci nepriateľské lode zo severu. Ďalekohľadom. Alebo vetchá starena z Egilsay na ohnisku pečúca jačmenné placky, ktorá spozná svojho jarla i keď sa v živote nestretli. Videla predsa jeho fotku v novinách. Alebo ten preseknutý podmorský kábel…

Ono to znie divne, ale v knihe to pôsobí úplne prirodzene! Napínavé úseky striedajú menej záživné filozofické pasáže a keď už na čitateľa prichádzajú driemoty, objaví sa takáto vsuvka. V knihe je ich skutočne len pár, ale na mňa ohromne zapôsobili. Čo na mňa zapôsobilo ešte viac, bola úžasná atmosféra, ktorú Brown dokázal vytvoriť. Pri čítaní som sa cítil, akoby som na príbeh pozeral spoza rohu najbližšej skaly. Ak aj náhodou nad Orknejami zasvieti zubaté slnko, Magnus čitateľa bezpečne vráti do vlhkej zimy a tmy. Tie tvoria hlavné ingrediencie tohto príbehu aj celého môjho zážitku z Orknejských ostrovov.