Začína nám vznikať tradícia pánskych jázd. Výletov bez mamy a bez sestry. Tento rok sme absolvovali tretie pokračovanie – na pár dní sme nakukli do Litvy.

Obšírne cestopisy sa mi písať nechce. Hlavne preto, že viem, že ich nikto nečíta. Na blogbuster „10 vecí, čo musíte v Litve vidieť“ sme toho pozreli príliš málo. Žiadne veľké prekvapenia, skryté pred zrakmi okolitého sveta sme neobjavili, tak ani materiál na e-book o tajných typoch na cestu nie je. Jediný travel hek, ktorý by som vedel ponúknuť, je návod, ako si otvoriť fľašu piva o sochu litovského partizána. Ale to by ma iste niekto udal, bol by som popoťahovaný a mohli by byť problémy väčšie, ako zvracajúce dieťa v autobuse. Kúpte radšej to pivo v plechovke. V Litve bežne predávajú v objeme jednej pinty. To je tá správna miera pre dovolenkujúcich fotríkov!

Náš itinerár v skratke vyzeral nasledovne: autobus z Varšavy do Vilniusu, odtiaľ vlakom do Šiauliai. Na Horu krížov sme sa nedostali, pršalo. Radšej sme sa posunuli k moru, do Palangy. Tam síce tiež pršalo, ale len jeden deň, potom to bola paráda. Urobili sme výlet do Klaipedy a litovskú anabázu sme zakončili v druhom najväčšom meste krajiny, v Kaunase.

Trocha podrobnejšie: chcel som vyskúšať, ako chalani vydržia dlhšiu cestu v autobuse. Z Varšavy do Vilniusu je to cca. 8 hodín, ideálna vzdialenosť na nočný presun. Vybrali sme spoločnosť Lux Expres. Autobus bol skvelý, obrazovky s hrami a filmami na sedadlách. Chalani mastili asi do polnoci (litovského času, hodinu posunutého dopredu, ale to som im nepovedal). Potom viac-menej v pohode zaspali a chrneli až do rána.

Kým vo Vilniuse bolo krásne slnečno, pred Šiauliai sa obloha zatiahla. Keď sme opustili vlak, začalo liať. Z plánovaného cyklovýletu na Križiu kalnas tak nebolo nič. S prestávkami pršalo celý deň, navyše sa prejavovala únava z nočnej cesty, tak sme sa len hrali na ihriskách pri jazere Talkša a ponevierali sa po meste.

Palanga, to bola iná káva. Noviny u nás strašili, že na Balte sú sinice a že sa nedá kúpať. Ktovie, možno aj boli, ale kúpali sa tam všetci. Voda mala príjemných 19 stupňov. Keď svieti slnko a človek skáče do vĺn, je to akurátna teplota. Okrem toho parádny piesok, kde sa dajú hĺbiť jamy, stavať hrady a priehrady, hrať futbal. Vlastne sme boli celý čas na pláži, v piesku sa dá hrabať aj oblečený v bunde do dažďa.

Na jeden deň sme si odskočili do Klaipedy, pozrieť miestne múzeum mora. To sa nám veľmi páčilo. Tunel pod akváriom s veľkými rybami, tulene, tučniaky. No a samozrejme delfínia šou! Dozvedeli sme sa, že na delfínovi sa dá surfovať? Vraťo odvtedy stále píli uši, že chce delfína.

Poslednou zastávkou bol Kaunas. Tam by aj bolo čo robiť, ale už sa nám ani veľmi nechcelo. Vojenské múzeum bolo pre chalanov zaujímavé. Prehliadku mesta sme urobili po stopách najkrajších miestnych grafitov. Inak to je výborný ťah, ako primäť znudené decká na prechádzku po meste. V mape boli zaznačené tie najlepšie výtvory. Pri ich hľadaní som ja obzeral mesto a chlapci sa hrali na stopárov/detektívov. Víťazom o najpríťažlivejšiu atraktivitu celej Litvy sa stala samoobslužná zmrzlináreň, kde si zákazník načapuje zmrzku do kelímka, zasype cukríkmi a zaplatí za hmotnosť. Tatinko nikdy nestihol zakročiť včas, takže chlapci vždy natočili zmrzliny viac, ako vládali zjesť. Ale povedzme si úprimne, tatinko to po nich dojedal celkom rád.

Čo sa mi na Litve páčilo:

  • Cukríky predávané na váhu.
  • Kvas
  • Modrá obloha s kumulusmi.
  • Pivo v pintových plechovkách.
  • Žiadne bilboardy pri cestách a rovná krajina s výhľadmi doďaleka.
  • Fajniai komunikácias s domácimiai, hocis ja litovskiyi ničs. Staršíai hovoriai po ruskys, mladýs bezs problemovs po anglickys.
  • Táckarne/valgykla boli dobrým miestom kde sa najesť. Vidieť do hrncov a je to za rozumný peniaz.

Čo sa mi nepáčilo:

  • Bieda s detskými ihriskami. Bolo ich málo a boli malé.
  • Litovské jedlo – väčšinou na oleji, alebo poliate masťou. Dosť ťažko stráviteľná kuchyňa (studený šaltybarščiai bol svetlou výnimkou).

Čo bolo rozpačité:

  • Vratné obaly. Je super keď sú plechovky a plasty zálohované, menej super je, že to nie je veľmi kam vracať (ale to sme možno len my nepochopili systém).
  • Vlaky sú tam pekné, ale chodí ich málo a stalo sa nám, že boli vypredané.
  • Celá Litva bola rozkopaná, či už mestá, alebo aj cesty mimo. Fakt, celá krajina. Bude to tam určite krásne, až to urobia, ale v tomto prechodnom stave to bolo trochu na nervy.

Keď to celé zhrniem, Litva je veľmi pekná krajina a rozhodne sa oplatí navštíviť. V porovnaní so svojimi susedmi však v ničom veľmi nevyniká. Prináša to výhody – je tu málo turistov, teda prakticky skoro žiadni. Litovcov, dovolenkujúcich na plážach a v Delfináriu v Klaipede nepočítam, tých beriem ako domorodcov. Ale má to aj nejaké nevýhody – decká sa trochu nudia, nie je tam nič, na čo by sa dalo nejak extra namotať a tešiť. Je to taká krajina „medzi“. Cítiť tam trochu ten „stredoeurópsky feeling“, také to „čosi pripomínajúce Škandináviu“ sa začína až v Lotyšsku. Samozrejme príchuť ZSSR je tu stále prítomná, v tom dobrom (nostalgickom), aj v zlom. Tou nevýraznosťou a neurčitosťou mi Litva veľmi pripomínala Slovensko. Nemôžem povedať, že je to ideálna krajina na dovolenku s deťmi. My sme však chceli uniknúť davom turistov v stredomorí a byť pár dní spolu. A to sa nám myslím celkom podarilo.

 


Čítanie na cestu:

Juozas Baltušis – Rozprávanie o Juzovi

Táto knižka ležala v našej knižnici 27 rokov a za celý ten čas ju zjavne nik neotvoril. Začítal som sa bez akýchkoľvek očakávaní a skončil som celkom príjemne prekvapený.
Rozpráva príbeh zaťatého starého mládenca Juzu, ktorý si robí najradšej všetko sám a po svojom, na pozadí dramatických udalostí, ktoré zmietajú Litvou okolo polovice 20.teho storočia. Sága o tom, čo dokáže za svoj život jediný človek a o tom, ako sa môže meniť krajina v priebehu života jednej generácie.
Trochu som sa obával typického socialistického pátosu, ktorý je v dielach z tohto obdobia častý, no v Rozprávaní o Juzovi nič také nie je. Ako Juza koná vždy tak, ako uzná za vhodné, robí to, čo považuje za správne, nedelí ani autor postavy na komunistov, fašistov, či znárodňovacích komisárov, ale na ľudí dobrých a zlých. Popisy krajiny, kde sa Juza stará o svoje gazdovstvo, presne zodpovedajú tomu, čo človek vidí z okna cestou autobusom či vlakom, križujúc Litovské roviny.