Uprostred Etiópskej vysočiny, ukrytý pred zrakmi nepovolaných, sa schováva jeden z divov kresťanského sveta. Najposvätnejšie miesto Etiópskej ortodoxnej cirkvi. Kamenné kostoly vytesané do skaly nesú meno kráľa, ktorý ich nechal vybudovať. Lalibela.

Okolo kostolov, zaradených do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO vyrástla malá dedinka, žijúca dnes z cestovného ruchu. Stojí tu i malé letisko, ktorým do oblasti prichádza väčšina turistov. No ten, kto chce naozaj pocítiť silu tohto magického miesta, pripojí sa k radom etiópskych pútnikov a príde po zemi.

Hoci pri kvalite tunajších ciest a dopravných prostriedkov pohybujúcich sa po nich, môže byť takáto návšteva Lalibely považovaná za skutočne náročnú púť. Pohľady na zelené vrchy a chudobných pastierov, pasúcich v dolinách svoje stáda z nej však robia zážitok sám o sebe.

Stratený starý svet

            „Nevládzem písať viac o týchto úchvatných stavbách, pretože mi aj tak nik neuverí, hoci by som napísal viac… ale zaprisahávam sa, pri trojjedinom Bohu, že všetko, čo píšem je pravda. A je tu toho oveľa viac, o čom by som mal napísať, ale nenapíšem viac, aby som nebol obvinený z klamstiev.“ Takto začínal svoj popis Lalibely portugalský cestovateľ Francisco Alvares, jeden z prvých Európanov, ktorí navštívili toto miesto.

Spočiatku známe ako Roha, bolo mesto na prelome 12. a 13. storočia centrom dynastie Zagwe. Z tohto obdobia pochádzajú aj skalné chrámy, ktoré nechal vystavať kráľ Lalibela. Po návrate z púte do Jeruzalema sa rozhodol vybudovať sväté mesto aj vo svojej krajine. V snoch mal zjavenia a tie vraj riadili prácu stavbárov.

Na budovaní tohto nového Jeruzalema na africkej pôde sa podieľalo až 40 000 robotníkov. Pracovali dňom aj nocou. Za to im Boh požehnal a pomáhal a vďaka tomu boli chrámy postavene vo neuveriteľne krátkom čase.

Krása ukradnutá skale

Kostoly nie sú vytesané do skaly typickým spôsobom. Podľa slov miestnych sú z nej „vyslobodené“. Robotníci vyhĺbili do zeme jamy, v ktorých strede nechali stáť skalu v pôvodnej výške a až do tej tesali.

Celkovo sa v Lalibele nachádza 11 chrámov, v dvoch skupinách. V jednej je ich šesť, v druhej štyri. Medzi sebou sú poprepájané spleťou chodieb a tunelov. Bokom od všetkých stojí najkrajší a najznámejší Chrám svätého Juraja (Bet Giyoris). K nemu sa viaže zaujímavá legenda.

Keď kráľ Lalibela ukončil stavbu desiatich chrámov, uložil sa k zaslúženému odpočinku. Vo sne sa mu zjavil svätý Juraj a pripomenul mu, že preňho, ako patróna Etiópie nevysvätil žiaden z chrámov. Kráľ sa kajal a vybudoval dodatočne ešte jeden kostol, stojaci mimo prvých dvoch skupín, s pôdorysom kríža.

Vnútro chrámov nie je ani zďaleka tak bohato zdobené, ako exteriéry. Väčšie z kostolov sú viacloďové, kým najmenší Bet Meskel pojme iba pár veriacich. Tajomnú atmosféru v chrámoch vytvárajú tenké prúžky svetla, ktoré dnu prenikajú úzkymi oknami. Na stenách sú povešané obrazy či plagáty svätých a horiace sviece. Niektoré časti chrámov sú verejnosti neprístupné, oddelené ťažkou oponou. Za nimi sú pravdepodobne ukryté posvätné relikvie, ako napríklad začiernený kovový kríž a pútnická palica z dreva, železa a rohoviny, patriace kráľovi Lalibelovi. Tie sú dnes uložené v chráme Bet Golgotha.

Pred vstupom do vnútra je nutné vyzuť obuv. Podlaha je kamenná, príjemne chladí. Často je tiež pokrytá starými kobercami, ktoré ukrývajú jednu z najväčších nepríjemností, ktoré na návštevníka v Lalibele čakajú. Blchy. Nik sa im nevyhne, sú naozaj všade.

Miesto začalo priťahovať mnohých pútnikov a v okolitých horách vznikali viaceré kláštory. Jedným z najzaujímavejších je kláštor Ašetan Mariam. Stojí na vrchole 3 150 metrov vysokého vrchu priamo nad Lalibelou. Hoci po architektonickej stránke nemá mnoho čo ponúknuť, výhľady do okolitej krajiny stoja za výstup. Rovnako je veľmi obľúbený medzi mníchmi, ktorí tvrdia, že odtiaľto je bližšie k Bohu.

Etiópska ortodoxia

Chrámy sú neobyčajné, rovnako ako cirkev, ktorá v nich slúži svoje obrady. Kresťanstvo do Etiópie preniklo v 4. storočí po karavánnych cestách z Egypta. Cirkevné náuky a obrady ostali dodnes nezmenené. Do púštnych oblastí okolo Etiópskej vysočiny sa začal šíriť islam a kresťanskí horali tak ostali odrezaní od svojich súvercov na severe. Tradície teda neboli ovplyvnené búrlivým dianím na kresťanskom západe a Etiópci sa radi chvália pôvodnosťou svojich obradov, vraj kontinuálne zachovaných od čias prvej cirkvi.

Pri sledovaní bohoslužieb sa nedá ubrániť dojmu, že do cirkevných praktík vtisla silnú pečať africká kultúra. V prítmí lalibelských chrámov sú veriaci počas obradov segregovaní podľa pohlaví – muži vpravo, ženy vľavo. Do viacerých chrámov dokonca nemajú ženy vstup vôbec dovolený. Významnú úlohu počas obradov hrajú veľké bubny, ktorých dunenie počuť do ďaleka.

Cestovateľská horúčka

Napriek tomu, že od svojho objavenia západnými cestovateľmi v 16.tom storočí láka Lalibela čoraz viac dobrodruhov a turistov, mestečko je pozoruhodne málo rozvinuté. Sieť hotelíkov a reštaurácií sa z roka na rok rozrastá, no večerné výpadky prúdu tu nie sú nijakou zvláštnosťou. Je problém s pripojením na internet, nenachádza sa tu žiadna banka, ani lekáreň.

Jediné, čoho je dostatok, sú turistickí sprievodcovia. V tomto chudobnom kraji každý, čo vie aspoň trochu po anglicky zúrivo naháňa zahraničných turistov a neodbytne ponúka svoje služby. Hoci sa ceny sprevádzania pohybujú okolo 10 dolárov za deň, pre rodiny mnohých je to jediný príjem. Problém je najmä so sprievodcami bez licencie, ktorí majú iba slabé znalosti o histórii miesta, navyše ich angličtina často kríva na obe nohy.

Ďalšiu ťažkú ranu uštedrilo atmosfére miesta UNESCO. Nad desiatimi kostolmi boli vybudované nevzhľadné oceľové konštrukcie na zastrešenie. Ťažko povedať, či má táto ochrana proti neúprosnému zubu času svoje opodstatnenie. Možno síce zabráni tvrdým poveternostným podmienkam, ktoré v horách panujú v ničení kultúrneho dedičstva, ale týmto necitlivým zásahom sa duch miesta takmer celkom vytratil.

Tradičný život našťastie ešte stále možno pozorovať na dvoroch a v domoch domorodcov. Mnohí miestni žijú doteraz v tradičných hlinených, alebo kamenných okrúhlych domoch, so špicatou slamenou strechou, nazývaných tukuly. Rodinný rozpočet si vylepšujú výrobou a predajom suvenírov. Hlavnou zložkou príjmov stále ostáva poľnohospodárstvo a pastierstvo.

Pre turistu je silným zážitkom návšteva miestneho trhu. Sem sa každú nedeľu schádzajú horali z okolitých vrchov, aby predali svoje prebytky a nakúpili nevyhnutné veci, ktoré si nedokážu sami vyrobiť. Tu nenájdete žiadne suveníry, ani pochybné kópie starodávnych cirkevných predmetov. Naopak. Obilie a neuveriteľne pestrý výber rôznych druhov kávy, či kozy, ovce a kravy. To sú komodity, ktoré sa spájajú s tradičným životom na drsnej Etiópskej vysočine.

V dnešnom, stále sa zmenšujúcom svete je Lalibela jedným z miest, ktoré si zachovávajú aspoň trochu zo svojej tajomnej minulosti. Je neopakovateľná. Ticho chrámov pôsobí na dnešného uponáhľaného človeka upokojujúco, priam mysticky. Napriek svojej odľahlosti a ťažkej dostupnosti tak rozhodne stojí za návštevu.