Bolo nás šesť a auto iba jedno. Keď človek sedí v kufri, spolucestujúci ho veľmi nepočujú, občas narazí hlavou do plafóna a má fúru času na premýšľanie. Túto sobotu, pri pohľade z kufra na modrú oblohu bez mráčka a zasnežený Kriváň moja fantázia neuletela do ďalekých krajín, zamestnal som ju otázkou, prečo sa vlastne vláčim kade – tade po svete, keď Slovensko je také pekné.

Zo začiatku to bola najmä túžba zažiť niečo, čo sa doma nedá. A zvedavosť. Tento aspekt pre mňa stále zohráva dôležitú úlohu. Predsa v tom Rumunsku nemôžu žiť len samí zlodeji, ako to tvrdia všetci naokolo! A čo nám ukazujú naše médiá… Vojna tam, štátny prevrat o kus ďalej. Takto skreslene je formovaný pohľad verejnosti. Ale že v Pakistane, popri pár desiatkach potenciálnych samovražedných atentátnikov žije pár desiatok miliónov obyčajných usmievavých ľudí, ktorí sa tešia z každej maličkosti, to už neukážu. Veď koho to zaujíma? No, mňa napríklad. Tak mi neostáva nič iné, iba sa vybrať zistiť, ako to naozaj chodí na vlastnú päsť.

Čím viac som videl, čím viac som zažil, tým viac som sa začal meniť aj ja. Čím je krajina „exotickejšia“, s tým väčšími odlišnosťami od domova sa stretávam. A prispôsobujem sa. Musím. No a keď raz niečo prežijem, druhý krát to ide ľahšie. Keď voľakde presedím desať hodín čakaním na autobus, tých pár minút čakania pre vynechanú električku mi už žily nepotrhá. Keď sa raz napchám hnusným štipľavým thálí aj polievka v závodnej jedálni predstavuje hneď menší problém. Dá sa povedať, že vo svete sa trocha zocelím. Nepozastavujem sa nad banalitami, hoci mnoho vecí som ešte pred pár rokmi robil s čudným pocitom v bruchu, alebo nerobil vôbec.

Vždy, keď sa vraciam domov z východu zdá sa mi aj naša vlaková stanica akási krajšia, ako som si ju pamätal. Čo tam po tých pár vajgloch na chodníku. Najkrajšie je cítiť, že som konečne doma. Keby som nebol vytiahol päty spoza pece, nikdy by som ten pocit nespoznal. Najmä preňho sa oplatí z času na čas rodnú hrudu opustiť.