Prečo?

V pakistanskej Quette som v jedno ráno pozeral v televízií zábery na stovky mŕtvych po havárií vlaku, na ktorý som mal ešte deň pred tým lístok a len náhla búrka v črevách ma prinútila cestu o deň odsunúť. Uprostred púštnej búrky som stál na checkpointe irackej armády pred Kirkúkom a sledoval horiace ropné veže. Ožratí vojaci v uniformách nikým neuznanej Podnesterskej separatistickej republiky mi zhabali pas a odmietali ho vrátiť. Srdce v hrdle a v trenkách…. veď vieš čo. Myslel som si: „Wow, to je dobrodružstvo!“

Bola to slabota. Skutočné nervy, cestovateľský stres a poriadnu dávku adrenalínu som pocítil až vo chvíli, keď dvojročný synček v rakúskom národnom parku Donau Auen „chytal ryby“ na paličku a skočil salto do páchnuceho dunajského ramena. Ten pravý adrenalín je cestovanie s deťmi.

Brodil som horskú rieku a bojoval s mračnami komárov v ruskej tajge. Pre vlastnú hlúposť, lakomosť a tiež aj kus smoly som cestou juhom Turecka tri dni nemal čo jesť. V horúčke, s telom zničeným črevnými parazitmi tak, že som nevážil ani 50 kíl, som vliekol 25 kilový batoh kilometre naprieč indickým Delhi. Myslel som si, že som našiel hranice svojich možností.

Ale keď dieťa muselo pri prestupe na zabudnutej staničke kdesi v Portugalsku na záchod a ja som ho tam držal okolo pása, aby nepadlo do misy, s nosom strčeným do špinavej verejnej toalety som si uvedomil, že až pri cestovaní s deťmi som zistil, čo všetko naozaj dokážem.

Vo Švédsku stojí malý nanuk toľko, čo dvojlitrový kýbel zmrzliny. Jasné, že tá zmrzka sa oplatí viac. Lyžicou to cpem do seba, no nech tlačím, ako tlačím, také množstvo zmrzliny proste nedám. A vyhodiť mi je to ľúto. Hodil by sa parťák, čo by to pomohol zjesť. Búdky verejných záchodov sú často tak malé, že sa tam ledva človek otočí. No a keď má ten človek veľký batoh, čo s ním? Single cestujúci musí riešiť také problémy, ktoré dvojicu, alebo partiu spolucestovateľov ani len nenapadú.

No na druhej strane, kto sa má stále s kýmsi dohadovať, či sa vydať doprava, alebo doľava? Či ísť jesť teraz, alebo až o hodinu? Či vstávať skoro, chytiť prvý ranný vlak a kúpať sa v mori už pred obedom, alebo si riadne pospať a doraziť neskôr, veď more neutečie. Spolucestujúci, hoc ako dobrý kamarát či partner je zásadne len zdrojom komplikácií, generátorom absurdných hádok a navrhovateľom neakceptovateľných kompromisov. Každý má svoje predstavy o ceste, ktoré sa v prípade viacerých spolucestujúcich obvykle končia na palube ponorkovej choroby.

Keď som prvý raz vzal so sebou na výlet mojich chlapcov a ženu nechal doma, hneď sa ukázalo, že táto partia je ideálnym riešením vyššie načrtnutých problémov.  Do programu nekecajú, vlastne ich to ani moc nezaujíma, chcú sa hlavne zabaviť. Kým stojím v rade na lístky na vlak, oni postrážia batoh. Melón a zmrzlinu pomôžu zjesť veľmi radi a keďže sú ešte krpatí, moc toho nestrovia a primerane veľká porcia sa ujde aj mne. S deckami necestujem sám a zároveň cestujem podľa seba, tak ako chcem ja.

Lesmi národného parku Oulanka som sa hnal bez prestávky viac, ako dvadsať hodín. Veď prečo nie? Vo Fínsku na polárnom kruhu v lete slnko nezapadá, načo spať. V honbe za klenotmi Ríma som vedel nabehať za deň takmer štyridsať kilometrov a aj tak som stihol len malú časť z toho, čo mesto miest ponúka.

Na piesočnatom brehu Máchovho jazera s deťmi sa mi zrazu všetka tá naháňačka ukázala ako malichernosť. Sadol som si pod strom, otvoril knižku a chodil len do baru po pohár chladenej Plzničky. Spomalil som tak, až som úplne zastal. Deti mi ukázali, že to čo som kedysi nazýval nuda, je v skutočnosti ten pravý oddych a veget.

Popri všetkej aktivite som si rád a dlho na cestách pospal. Keď nebolo treba vstávať na skorý vlak, byť prvý v múzeu, alebo stihnúť prejsť veľmi veľa, nik ma nevedel dostať zo spacáku či postele. Ale malý synček to dokázal. Vzal som ho von, aby si mamka ešte trochu schrupla a vďaka nemu som mal možnosť fotiť Porto v najkrajších farbách vychádzajúceho slnka. Vďaka živému budíku v podaní drobca, má aj lenivý fotograf skvelú možnosť využiť najlepšie ranné svetlo.

V Ríme som nenavštívil Koloseum, ani Tádž Mahál pri ceste po Indii nie. Notoricky známe pamätihodnosti, zobrazené na tisícoch fotiek a obliehané miliónom turistov ma nebavia. Túlal som sa naverímboha bez mapy. Keď som zbadal kočku s pekným zadkom, zobďaleč som ju sledoval, dal sa ňou viesť a okrem jej krás som si vychutnával aj krásy neznámych uličiek cudzieho mesta. A myslel som pri tom na to, na aké parádne miesta, ktoré predo mnou nik neobjavil som sa dostal. Ako spoznávam to, čo očiam bežných turistov ostáva skryté.

Kým drobec asi 400 metrov od bytu, kde bývame, neobjavil brutálnu mozajkovú skulptúru, úchvatný počin niektorého z autorov socialistického realizmu, o existencií ktorej som do toho dňa nemal ani najmenšie tušenie. Uznal som, že nie som žiaden objaviteľ a pravým majstrom je ten krpec, čo ma oči vo výške o meter nižšie ako ja. Vidí a zaujíma sa o veci, ktoré mne unikajú. No dobre, táto aktivita sa často zvrhne na štvrťhodinové zastávky pri každom bezvýznamnom šutri. Napriek tomu treba povedať, že decká pozerajú na svet z úplne inej perspektívy a stojí za to dať sa nimi občas aspoň kúsok viesť.