Cestovanie je sebecké hobby. Jedno z najsebeckejších. Pre porovnanie: negatívne dopady zbierania známok sú ehm… neviem. Žiadne? Na futbal treba loptu a ihrisko. Ihrisko je problém, uznávam. Miesto polhektárovej zelenej plochy by mohol nejaký kmotor postaviť utešený dvadsaťposchdový apartmánový dom. Takže tu už nejaké negatíva máme. Lyžovačka? Treba vyčistiť svahy na zjazdovku, postaviť lanovku, občas umelo zasnežiť. Neveľmi prírodafriendly šport. Tak. Niekam sem, do pomyselnej tabuľky škodlivých záľub, možno zaradiť aj cestovanie.

Ale veď cestovanie neuveriteľne vnútorne obohacuje! Človek odhadzuje stereotyp a spoznáva svet! Isteže. No to aj zbieranie známok. Veď za každou známkou je príbeh, kus histórie, geografie. Bola odoslaná z nejakého zaujímavého miesta. A akú strastiplnú púť musela podstúpiť! Dobre. Kecy, kecy. Z nekonečnej množiny známych dôvodov, prečo ľudia cestujú, ostáva v prieniku jeden, ktorý uvedie snáď každý cestujúci. Nie je to dôvod nijak vznešený. Práve naopak, je úplne banálny. Cestujeme jednoducho preto, lebo nás to baví.

Niekedy okolo roku 2007 som sa na predmete Geografia cestovného ruchu dozvedel pár zaujímavých faktov. Ak si dobre spomínam, cestovný ruch bol vtedy tretím najsilnejším „priemyselným“ odvetvím (žeby Mariot 1983?).  Zdôrazňovali sa jeho minimálne ekologické dopady a tiež pozitívne vplyvy v sociálnej oblasti. Dnes sa čoraz častejšie a zo všetkých strán ozýva nové slovo – Overtourism! Ako to teda v skutočnosti je? Mýlil sa pán Mariot, alebo sa za poslednú dekádu cestovanie tak zmenilo?

Ekologické dopady

Najčastejšie prepieraným negatívnym vplyvom cestovného ruchu na životné prostredie sú emisie produkované dopravou, najmä lietadlami. Štúdia o zmenách klímy uvádza, že na vrub cestovného ruchu pripadá 8% produkovaných emisií skleníkových plynov. Osem percent. Táto štúdia je relatívne komplexná a započítava nie len leteckú prepravu, no pri nej by som sa na chvíľu pozastavil.

Častým argumentom cestovateľov je prepočet, ktorý ukazuje, že pri počte cestujúcich v jednom lietadle sa vyprodukuje podobné množstvo emisií, ako keby títo ľudia cestovali autami. K tomuto tvrdeniu som nenašiel dôveryhodný zdroj, povedzme teda, že je pravdivé a v relatívnych číslach letecká preprava nemá na karbónovú stopu o nič silnejší vplyv, než individuálna autíčková mobilita. Ak rozprávam o emisiách, ktoré vyprodukuje človek na prekonanie 1km vzdialenosti, prepočet sedí. Auto aj lietadlo zasvinia ovzdušie zhruba rovnako.

Pri pohľade na absolútne čísla však toto porovnanie kríva na obe nohy. Ktorý šéf by hnal svojich zamestnancov autom na otočku tisíc kilometrov do Amsterdamu, aby vzhliadli powerpointovú prezentáciu a pár farebných excelovských tabuliek na nejakom školení? Lietadlom, to zrazu nie je problém.

Pár krát do roka na eurovíkend do niektorej z európskych metropol? Každý by si rozmyslel, či mu stojí za to tráviť hodiny za volantom na takýto krátky výlet. No sadnúť v piatok večer do lietadla, dať v Londýne pár pív a v pondelok byť nazad v práci je predsa v pohode. Navyše ak sú letenky vďaka nezdanenému leteckému palivu skoro zadarmo.

Už vidím nastajlované instagramové maminy, ako si to šinú na svojom nablýskanom SUVčku po Karakoram highway, aby strávili obligátnu desaťdňovú zimnú dovolenku s miminom na Bali.

Nech rátam, ako chcem, bez lietadiel by ľudia nekrižovali planétu v takom tempe a na také vzdialenosti, ako to robia dnes. Zatiaľ čo sa ľadové medvede potia vo svojom teplom kožúšku pod vplyvom globálneho otepľovania. V absolútnych číslach emisií lietadlá bijú individuálnu dopravu na celej čiare.

„Starý, vylez už z tej vane“ volá do hotelovej kúpeľne šetrná slovenská gazdiná. „Čuš Mariša, veď je to zadarmo!“ kontruje spotený fotrík, ktorý svoje ťažko ušetrené peniaze premenil na dovolenkový pobyt v luxusnom prímorskom letovisku. Veď nie na to si odoprie každý piatok jedno pivko a poldeci, aby sa tam dakde v Stredomorí obmedzoval a šetril vodou.

Nie každý kút sveta je tak štedro obdarený pitnou vodou, ako naša podtatranská vlasť. Kde pánbožko stvoril azúrové pobrežie, musel z niečoho ubrať, nech je to bohatstvo rozdelené po celej planéte. Všetkého nadostač je predsa len v jeho rajskej záhrade v Edene. A tak sa mnohé prímorské, najmä ostrovné krajiny boria s problémami s pitnou vodou.

Čo s tým má cestovateľ? Veď vodou treba šetriť všade, na dovolenke, aj doma, to je predsa jasné. Len či je to rovnako jasné každému aj v hotelovom bazéne na vyprahnutej Kréte. Srandistov, hrajúcich golf na umelo zavlažovanom greene kdesi uprostred arabskej púšte v týchto súvislostiach ani nemá zmysel spomínať.

„V krajinách tretieho sveta nepite vodu z vodovodu, uprednostnite balenú“ číta odporúčania pre svoju dovolenkovú destináciu pasažier transkontinentálneho letu. Dobrú radu si berie k srdcu a s úsmevom zosunie deväť kelímkov zo svojej večere servírovanej na palube lietadla do čiernej igelitky, ktorú práve nesie sexi letuška. A doporučené petfľaše sa spolu s plastovými pohármi od piva, obalmi z bagety a čokoládových tyčiniek váľajú po zemi na záver každej dobrej plážovej párty. Dotyčný sa potom ráno diví, že uprostred všetkého toho plastového bordelu nemá ani lehátko kam rozložiť.

Vo vyratúvaní radostí, ktorými turisti tešia našu matku Zem by sa dalo pokračovať donekonečna. A prečo to zas hádžem na plecia cestovateľov, keď šetriť vodou a používať menej plastov treba aj doma? Po prvé – to, že voda z vodovodu v Bangkoku je vražedná pre inak nastavené brušká západných turistov ešte neznamená, že miestni ju nepijú. A že je taká závadná, turista si dá pozor aby mu v nej radšej ani neumývali pivný krígeľ, ako doma v šenku, tak si radšej nechá natočiť pivko do plastu, či otočí plechovku. Nie je o čom, mimo domu proste toho plastu používame viac. A po druhé – ak je recyklácia odpadu je u nás v porovnaní so západnými krajinami kdesi na úrovni neolitu, tretí svet sa v tomto recyklačnom zrovnaní prepadá kamsi do obdobia jury až triasu. V skratke. Turisti robia bordel a krajiny, ktoré navštevujú nevedia, čo s ním.

Sociálne dopady

V Barcelone útočia domáci na turistické autobusy a sprejujú po hoteloch „Turisti choďte domov“. Benátčania tlačia na radných pánov, aby obmedzili cestovný ruch, aby ich nechali žiť v meste, v ktorom vyrástli. V Dubrovníku sú ešte o krok ďalej. Starostom sa stal kandidát, ktorý postavil predvolebnú kampaň na sloganoch o tom, ako zatočí s nadmerným cestovným ruchom.

Domorodci vo vykričaných destináciách sa búria. Cestovný ruch, ten, ktorý im vždy prinášal živobytie, ich zrazu zabíja. Prerástol im cez hlavy, pohár trpezlivosti pretiekol. Zašliapali ich milióny ponožiek v sandáloch. Miesta, ktoré mali kedysi radi, zabrali hlavy, fotiace sa do vlastných mobilov . Ich kaviarne obsadili hordy výletníkov. Nečudo, nik nechce žiť v múzeu .

Ale netreba chodiť tak ďaleko. Aj centrum Budapešti sa počas letných nocí mení na jeden veľký žúr . Lacné pitie a ešte lacnejšie letenky urobili zo základne nízkonákladovky Wizzair jeden veľký nočný klub. Tie ceny piva, ani po pripočítaní lowcost letenky a pár peňazí za hostel, kde možno dospať opicu, nedajú v súčte toľko, čo chľastajúci divoch nechá za večer v pube na rodných Ostrovoch. Navyše keď tie stredoeurópske baby sú také pekné (a lacné).

Ani kedysi malebný Adršpach nie je nafukovací . Čo na to miestni? Asi nič, tam už dávno takmer nik zo starousadlíkov nežije.

Netvárme sa, že maslo na hlavách majú len organizované turistické zájazdy. Aj neohrození backpackeri, túžiaci spoznať pestrosť našej planéty, v dobrej viere vo svoje duševné a kultúrne obohatenie ničia svet a životy pôvodných obyvateľov menej navštevovaných končín . Len šliapu po menej vyšliapaných chodníkoch. To, čo sa deje v Lisabone a Reykjavíku, vidíme aj v povodí rieky Omo v Etiópií, na územiach keňských Masajov, v údolí Sapa vo Vietname. Klameme si do očí, ak tvrdíme, že to je niečo iné. Spôsob života miestnych ľudí sa chtiac – nechtiac prispôsobuje potrebám cestovného ruchu. Ten rovnako silno poznačil životy kedysi v kľude kávičkujúcich Benátčanov ako kmeň Hmongov z kopcov juhovýchodnej Ázie.

Disneyfikcia a o tom, ako si kálame do vlastného hniezda

Neprehliadnuteľným trendom posledných rokov je dopyt po autenticite. Cestovateľ chce spoznať miesto, kam prišiel, úplne zblízka. Už sa nezameriava výlučne na hlavné turistické atrakcie. Tie už sú dávno tak plné turistov, že to prekáža aj turistom samotným. Dejiny, súvislosti a architektonické zaujímavosti idú do úzadia, odrapotaný výklad znudeného sprievodcu s dáždničkom nad hlavou už nezaujme. Návštevník chce vidieť navštívené mesto také, aké naozaj je. Chce ho aspoň chvíľu žiť tak, ako by bolo jeho mestom.

Tráviť voľný čas v parkoch či na bicykli, zájsť do príjemnej kaviarne, do reštiky s domácim jedlom, večer sa zabávať v klube. Snaží sa pochytiť čo najviac z rytmov, v ktorých sa vlní navštívené mesto, nadýchať sa jeho vzduchu, byť na chvíľu jeho súčasťou. A súčasťou navštíveného mesta sa nakoniec aj stáva, no v úplne inom zmysle, ako si to pred cestou predstavoval. Mesto sa mu začína prispôsobovať, meniť na obraz, aký chce vidieť turista. Na obraz, aký turista bude ochotný kúpiť.

V kníhkupectvách poličky s beletriou v miestnom jazyku ustupujú ponuke knižných sprievodcov. Štamgasti štvrtej cenovej nikdy nebudú natoľko solventnou klientelou, aby ich domáca krčma ustála tlak na rast nájmu, aký je schopný platiť otvorený moderný priestor s rýchlym internetom, kde s matcha-latté v ruke trávia svoje dni moderní nomádi. Tí štamgasti, starší ľudia, ktorí na tomto mieste prežili celý život sú prví, ktorí pod tlakom rastu cien a nájmov musia odísť. Čím viac turistov miesto priťahuje, tým menej obyvateľov je schopných a ochotných znášať tento tlak. Tlak parného valca, nazývaného cestovný ruch.

Hotely a byty na prenájom, reštaurácie, požičovne bicyklov a segwayov, obchody so suvenírmi. Žiadna malá galantéria, papiernictvo, či domáce potreby. Masy turistov majú úplne odlišné nároky na infraštruktúru, ako stáli obyvatelia. A ďaleko vyššiu kúpnu silu. Priestor sa prispôsobuje ich požiadavkám. A ich predstavám.

Práve charakter miesta a mesta, to, čím je miesto jedinečné a čo ho odlišuje od všetkých ostatných, sa stráca. Nehovorím teraz o našich nereálnych predstavách na spôsob Parížskeho syndrómu . Na mysli mám bežný život, stereotypnú každodennosť. To, čím sa živé mesto líši od zábavného parku .Tento proces disneyfikácie mesta má už v svojich génoch zakódované samovražedné tendencie. Mesto, ktoré podľahne, zničí samé seba, svoj charakter. Nekontrolovaný nárast cestovného ruchu paradoxne cestovný ruch zabíja.

Toľko z teórie. Všetko sa to pekne číta a nedá sa iné, než súhlasiť. Prejdime k pointe. Ukážme prstom a označme vinníkov. Si to Ty. Som to ja. Výletníci, dovolenkári, turisti, cestovatelia. Nech sa nazveme akokoľvek, my všetci sme zodpovední. Všetci sedíme v kolotoči turistického priemyslu a silne pochybujem, že niekto z tých, ktorí sa vezú, je ochotný vystúpiť. Nerobím si ilúzie, že pri pohľade na tlačenicu pri fontáne Di Trevi, či po niekoľkohodinovom čakaní v rade na vstup do Louvru niekto precitne, zahrabe svoj batoh na záhrade a už nikdy nevystrčí päty z domu.

Stále je to však iba vzdialený, imaginárny problém. Niekto si nájde iný spôsob, ako nájsť svoj raj na zemi, niekto len pokrčí ramenami a nadávajuc na tých iných sprepadených turistov vyrazí na svoju zaslúženú dovolenku. Špirála sa krúti čoraz rýchlejšie a málokto u nás si uvedomuje, že zomlieť môže aj jeho.

Múdre príslovie hovorí, že každá minca má dve strany. Ako my chodíme pozerať svet, mestá, kde žijú iní, tak raz aj tí iní prídu pozrieť k nám. Najprv jeden, dvaja, celý autobus. Špirála sa točí. A ten tajfún už nie je ďaleko. Praha už horí. Kamarát, žijúci v dome v Dejviciach, kde je časť bytov v ponuke na krátkodobé prenájmy (Airbnb), ma neustále zásobuje historkami o polnočnom zvonení na zvončeky, hluku na chodbách a zvratkoch v kvetináčoch a na stenách baráku. Tie príbehy sú vtipné, keď ich počúvam, ale žiť by som ich nechcel. Ani on nie, ale nič s tým neurobí. Zo skupiny „tí, ktorí navštevujú domov iných“  je dnes, ako starý Pražák v skupine „tí, ktorých domov navštevujú“. A ten pohľad z druhej strany, ten vôbec nie je pekný.

Každého, kto dvíha obočie nad cenami v centre Bratislavy, kto sa rozhorčuje nad plnými krčmami a tým, že v lete sa pre masy turistov cez hlavné námestie nedá ani prejsť by som sa veľmi rád opýtal: „ako sa Ti páčila Tvoja zaslúžená dovolenka v Ríme/Paríži/Berlíne (alebo doplň podľa uváženia)?“. Pretože špirála sa krúti…

Epilóg

Cestovanie je sebecké hobby. Jedno z najsebeckejších. Čo s tým? Môžeme si ísť ďalej to svoje s klapkami na očiach. Môžeme si ísť to svoje a aspoň si pri tom uvedomovať, čo všetko škaredé náš pekný výlet spôsobuje. A pokúsiť sa nejakými malými ústupkami škodiť čo najmenej. Alebo konečne začať cestovať s rozumom. Lebo aj nás a naše domovy raz cestovný ruch môže zomlieť.

Keď nepoletím ja, poletí v tom lietadle niekto iný. Klasický nepriestrelný argument. Je fakt, že jednotlivec svet nezmení. Ale môže začať. Ako? Iba nesebecky. Pekne od seba.