Spomínam na tie teplé letné večery, keď suseda Patvárošová posedávala na balkóne, lakovala si nechty na koralovo červenú a z jej elektrónkového rádia znelo chrapľavé „nájdeš ma pod Akropolou“. Aké to asi boli časy, keď bolo pod Akropolou možné niekoho nájsť? Dnes je tu toľko ľudí, že sa stratí aj decko čo mi sedí na pleciach. Ešteže manželku mám na obojku, ona by sa istotne tiež rada stratila. S nejakým mladým, svalnatým a nezamestnaným Grékom. No nič suseda, toho junáka z vašej pesničky tu dnes sotva nájdem. Padám z Atén rýchlo preč.

Anglický termín island hopping je pre mňa priam synonymom dobrého výletu. Ostrovy evokujú more, ktoré mám, ako každý suchozemec, veľmi rád. Navyše to zvukomalebné hopping! To je ono, skákanie, cestovanie z ostrova na ostrov. Je to viac, než váľanie sa na pláži a súčasne to od pláže vôbec nemá ďaleko. V mojom prípade tu možno hrá úlohu aj ďalší význam výrazu hops, teda Humulus Lupulus – chmeľ. Polliter čapovaného pivka na otvorenej palube by dal tomu island hoppingu ďalšiu, veľmi chutnú dimenziu. Pre potreby výletu po súostroví Kyklady sa však piva rád vzdám a dám prednosť lokálnemu vínu.

Na náš ostrovný výlet vyrážame z prístavu Pireus. Spomedzi všetkých klenotov Iónskeho a Egejského mora sme si vybrali našu svätú trojicu: Paros (premenovaný na Párok), Koufonisia (pre ľahšie zapamätanie Kofolonízia) a Naxos (tam sme mali iné starosti, než vymýšľať ostrovu trápnu prezývku).

Vyrážame v júni, pred hlavnou sezónou. Tvárim sa, že je to preto, aby sme sa vyhli letným davom, kým ešte nemáme školákov. Jesenné mesiace by možno boli optimálnejšie z hľadiska teploty vody. Ale obával som sa, že by tu u miestnych mohol fungovať chorvátsky septembrový salámový syndróm – mám zarobené, mám v paži.  A hlavne, čo ak by turisti počas leta zožrali všetky morské plody a museli by sme tu jesť celú dovolenku len suflaky a musaku?

Paros je loďou z Pirea nejaké štyri hodinky, úplne akurát, aby sme si užili radosti plavby a ešte sa nezačali nudiť. Prístav, vlastne jeden z hlavných prestupných uzlov trajektov po Egejskom mori, je v hlavnom meste ostrova, v Paríkii. Okrem toho prístavu je tu fakt zaujímavý byzantský kostol Panagia Ekatontapiliani (kto sa ten názov naučí, má u mňa nakladanú olivu). Ďalej plno bielych domcov s modrými strechami, okenicami a dvermi. A samozrejme reštaurácie, kde možno dostať suflaky a musaku.

V Parikií sa nám bývať nechce. Je tu ten prístav a tak. Za svoju základňu volíme Naoussu, mestečko na severe ostrova. Komu sa nepáčia pláže pri meste (nám), môže vyraziť loďkou na pláž Kolymbithres, kde sa pomedzi zaujímavé skalné útvary presýpa mäkký piesok. Vo vnútrozemí ostrova stojí za návštevu dedina Lefkes, plná domcov s modrými strechami, okenicami a dvermi. Dokonca tu možno zohnať vynikajúce suflaky a musaku. Ozaj, kúsok pred dedinou, pod cestou je olivový háj. Padla nám tam jedna detská šiltovka. Keď pôjdeš okolo, mohol by si ju prosím zobrať?

Aby sa z nás nestali plážoví povaľači, po pár dňoch sa presúvame ďalej. Ten island hopping, čo som spomínal. Veľkou loďou na Naxos a tam rovno presadať do maličkého Expresu Skopelitis. Táto pirátska, naftou zapáchajúca šalupa pláva denne medzi Naxosom a Amorgosom. Cestou obsluhuje súostrovie Malé Kyklady. Tam, na ostrov Koufonisia, mierime.

Presne toto je ten zabudnutý kus zeme, ktorý som vždy hľadal. Pred parným valcom masového turizmu ho chráni jeho odľahlá poloha, malá plocha a z toho vyplývajúci fakt, že tu niet kde postaviť letisko. Autá tu jazdia hlavne medzi prístavom a dedinou, čo je nejakých tristo metrov. Inak je to perfektné miesto pre cyklistiku. Hore, dole, hore, dole. Ono sa to nezdá, ale keď je sto metrov nad morom rovno nad morom, tak to prevýšenie nie je tak úplne zanedbateľné. Ešte sú tu perfektné pláže, veterné mlyny, domce s modrými strechami, okenicami a dvermi a pár reštaurácií, kde majú suflaky a musaku.

Na záver výletu sme si nechali ostrov Naxos. To už je trochu rozľahlejší ostrov, desiaty najväčší v Grécku. Stojí za to na ňom stráviť viac času. Predsa len, pri prestupe cestou na Koufonisiu sme nestihli ani ochutnať, aké suflaky a musaku tu varia. Chora – hlavné mesto ostrova, pripomína ozajstné mesto. Úzke uličky starej štvrte sú veľmi príjemné na prechádzky. Majú tu futbalové ihrisko a letisko. Našťasie len také malé, pre práškovacie lietadlá. Pán O´Leary si tu bázu tak skoro asi nezriadi. Známa je antická Portara, brána pred mestom od mora. Vo vnútrozemí sa nájdu aj iné antické oné. Plus ortodoxné kostolíky a ovce. My sme tam dakde našli aj mramorový lom. Dokonca sa nám na horských cestičkách podarilo poblúdiť. Proti Koufonisií hotový civilizačný šok, veľký svet. V dedine Halki, uprostred ostrova funguje paliareň rodiny Vallindras. Ochutnali sme tú ich Kitron Naxou, citrónovú pálenku, či likér, či čo to bolo. No to je jedno, bolo to dobré. A pláže! Ozaj, spomínal som už biele domce s modrými strechami, okenicami a dverami?

Ospravedlňujem sa, že som bližšie nepopísal všetky šutre na týchto troch ostrovoch. Ich faunu, flóru a politickú situáciu. Viem, patrilo by sa aspoň zostaviť rebríček TOP 10 najkrajších pláží. Ale nejak sa na to necítim byť kompetentný. Tento kykladský island hopping je pre mňa skôr tipom výletu, kde človek nebude naháňať navštívené superpamiatky. Najmä preto, že tam žiadne nie sú. Nie sú tam ani turistické rezorty. A cesta na zmienené kykladské ostrovy zaberie času oveľa viac, ako trvá celý priemerný cestovateľský eurovíkend. Nie je to tak úplne váľačka po plážach, ale zas presuny loďou nie sú nijak dlhé ani náročné, s morským vánkom vo vlasoch dokonca celkom príjemné. Atmosféra týchto ostrovov mi prišla viac ležernejšia, akási mediteránno-vidiecka. Turista sa tam podvedome prispôsobí a svoje cestovateľské snaženie môže znížiť na úroveň výkonu gréckej ekonomiky. Takže sedieť pod slnečníkom a piť ouzo. Obzerať biele domčeky s modrými okenicami, dverami a strechami. A napchávať si brucho suflakmi a musakou. Ale o tom všetkom som už tuším písal dakde vyššie….

 


Čítanie na cestu:

Louis de Berniéres – Mandolína kapitána Corelliho

Vojna a láska. Slzy a smiech. Ťažké čítanie a oddychový román. Mandolína kapitána Corelliho je proste klasika k moru. Aj na dovolenke ukazuje človeku akési memento, že cestovanie asi nie je tou najdôležitejšou vecou v živote. S de Berniéresom nikdy neviem na čom som. Píše veľkú literatúru, alebo popové, ľahko stráviteľné keci? Nech je ako chce, je majstrom svojho remesla. A Mandolína je zo všetkých jeho veľkých príbehov tým najväčším.