Bielorusko je (a dlho zrejme ostane) jednou z najmenej navštevovaných krajín Európy. Komplikovaná vízová politika sa v posledných rokoch síce uvoľňuje, ale čo tam? Veď tam vlastne nie je ani čo vidieť. Fakt?

Najskôr teda o tých vízach. Existuje možnosť doletieť do Minska a požiadať o päťdňové víza na letisku. Malo by to fungovať bez problémov, Tomáš môže potvrdiť. Druhá možnosť je návšteva pohraničných oblastí – mesta Brest s neďalekým Bialoviežskym pralesom, alebo Grodna. Ako to odskúšal Tonic. A ešte je tu tretia možnosť. Vybaviť si víza normálne. Nie je to úplná malina, ale zas ani nič zložité. Proste som napísal e-mail do nejakej bieloruskej cestovky, nejaká Alina odtiaľ rezervovala ubytovanie. Ja som jej poslal peniaze a ona mne za odmenu pozývací list. Ten sme odovzdali spolu s pasmi na Bieloruskej ambasáde neďaleko Bratislavského hradu a o pár dní nám v pasoch svietili potrebné farebné nálepky. Tak ok, uznávam, bola to brnkačka.

Tento posledný, zdanlivo najkomplikovanejší spôsob je samozrejme najlepší. Všetko čo robím, je samozrejme najlepšie má oproti prvej variante výhodu v tom, že ušetríš za letenku. A oproti druhej zas v tom, že môžeš ísť v Bielorusku kam chceš. No a kam teda?

Brest a Minsk sú také stálice. Okrem toho, že sú najlepšie dostupné, je tam aj čosi na videnie. Potom ľudia navštevujú Grodno, možno Vitebsk. Hrad Mir, zámok Njasviž a skanzen Dudutki ako jednodenné výlety s Minska. Buďme teda originálni aj keď ja som vždy originálny. Na otočku z Minska sa dá mrknúť aj pevnosť/múzeum „Linija Stalina“.

Počas Druhej svetovej, pardón Veľkej vlasteneckej vojny, ako ju volajú na východ od nás, sa tiahol pás opevnení od Karélie až po čiernomorskú Odesu. Že pervitínom zhučané jednotky Tretej ríše cez to preleteli ako slivky s mliekom hrubým črevom, to je v tomto momente nepodstatné. Zrovna táto časť obrannej línie teda mala brániť Minsk. Nevydalo. Dnes je z toho aspoň, na bieloruské pomery, solídna turistická atrakcia.

Opravili nejaké zákopy, protitankové zátarasy a bunkre. Doviezli vojenskú techniku, od bojových vozidiel pechoty po stíhačky a rakety. Škoda, že sa do toho nedá vliezť. Teda vlastne… mimo iných zaujímavých doprovodných aktivít ponúkajú aj jazdu na tanku. Potom sú tam nejaké srandy pre deti. A výber zbraní, z ktorých sa dá zastrieľať si. Slepými žiaľ samozrejme. Sprievodcovia sú poobliekaní v krasnoarmejských uniformách, obzvlášť dámske minisukne sú slušivé.

Zriadili tam kantínu s výčapom. To je super. V čase našej návštevy bol výber jedál trochu obmedzený, presnejšie mali iba krúpy s mrkvou. Ale tak, vojak, si na vojne, žer, čo ti dávajú. Mimochodom, bolo to celkom dobré. Aj keď jesť každý deň by som to asi nechcel.

Ako sa tam dostať? Z dôvodu že sme večer pred tým veľa pili, na ktorý si už nespomeniem, som si myslel, že je to pri Zaslavli, tak sme sa vybrali vlakom. Pozreli sme si typické, ničím nevýznamné bieloruské mestečko, s tabuľou vyznamenaných pracovníkov miestneho kolchozu. Potom sme odpochodovali na trasu, cestu spájajúcu Minsk a Maladzečno, kde sme chytili maršrutku. Pre magorov dobré. Normálny človek by mal ísť rovno v Minsku na stanicu Družnaja, odkiaľ chodia autobusy a maršrutky na Maladzečno priamo. Pri Linii Stalina je rovno zastávka (prekvapujúco nazvaná Linija Stalina).

Takže chlapci a dievčatá (aj keď neviem, či zrovna Vás to bude baviť). Hor sa tam. Je to mimo obvyklých turistických trás, v krajine, ktorá je vlastne celá mimo obvyklých turistických trás. Žiadny overtourism. Paráda. Ale vážne, Veľká vlastenecká vojna hrá v histórií Bieloruska významnú úlohu. V Minsku je jej venované celé obrovské múzeum. Tá vojna proste tvorí dôležitý prvok národnej identity Bieloruska. Potom nazad do Minska a otvoriť si fľašu Platinky či Buľbaša. A tam, na dne stakana, čakajú ďalšie kľúčové prvky bieloruskej národnej identity. Da pabačeňija!

 


Čítanie na cestu:

Antologie běloruských povídek

Hoci Bielorusko nie je zrovna malá krajina a presunmi človek strávi dosť času, oplatí sa občas dvihnúť hlavu od knihy. A hľadať bociany napríklad. Takže poviedky sú na cestu ideálne. Navyše v tejto antológií je tak správne z každého rožka troška. Dedina, mesto, Veľká vojna, socík aj dnešné dni. Hoci mi niektoré texty nie celkom sadli, iné (Tyvado, Prázdné láhve) boli naopak presne z mojej šálky kávy. Lepšie povedané z môjho stakančika vodky. Ťaživá a komplikovaná história, beznádejná a šedivá realita dneška či pokriveným režimom zničené vzťahy na placatej bieloruskej rovine majú totiž v alkohole akéhosi spoločného menovateľa.