Racionálny výber cieľovej destinácie je u nás doménou detí. Vyzerá to nasledovne: „Gdyňa? To čo je? Nejaká dyňa? Nič, daj iné.“ Skúšam: „Sopoty“. Odpoveď po krátkej úvahe: „Fuj, to znie ako sople. Ďalej!“ Jelitkowo s rehotom okamžite odsabotujú tiež. Ok, tak Gdaňsk? „Divné“, odpovedajú. „Viete čo chlapci? Ostaneme doma a budete s matkou pikírovať muškáty na balkóne.“ To sa kyslím ksichtom samozrejme nechce: „Nooo doobreee, tak to posledné, to sa aspoň nepodobá na nijakú hnusku.“

Nie je vždy úplne jednoduché nájsť kompromis medzi tým, čo chcú deti a tým, čo zaujíma rodičov. Mňa napríklad veľmi baví sedieť na pieskovisku a hádzať piesok po iných ľuďoch. Neviem prečo, ale chalani sa za mňa pri tom vždy hanbia. Oni sú skôr za nejakú intelektuálnejšiu zábavu. Technika, história, pamätihodnosti. Niekde som sa dočítal, že poľský Gdaňsk leží pri mori. Z toho som usúdil, že by tam mohlo byť piesku dosť. A niečo zaujímavé pre chlapcov by sa tam snáď tiež našlo. A tak sme Gdaňsk zaradili do nášho cestovného itinerára.

Ubytovanie sme našli strategicky v strede medzi centrom mesta a plážami na severnom okraji. A že to bolo slabý kilometer od stanice, to už bol len príjemný bonus pre môj batohom zaťažený chrbát. Gdaňsk nie je taký veľký, že by potreboval metro. Sieť električiek je prehľadná, môžeme si vyvážať zadky koľko chceme.

Najprv mierime na pláže. More nevyzerá veľmi na kúpanie. Teda more aj áno, ale počasie nie. No v kontexte spotenej esemesky z domova, o tridsiatich ôsmich stupňoch v Bratislave dostáva toto baltské počasie úplne iný rozmer a aj našich dvadsaťtri stupňov príjemne zahreje pri srdiečku.

Inšpirovaní návštevou hradu Malbork staviame pieskové pevnosti. Pevné, veľké, s vodnými priekopami, aby odolali vlnám pohanského prílivu. Dali by sme si zápas v plážovom futbale, ale žiadneho schopného poľského súpera nenachádzame. Po pláži sa váľajú len samé kočky. Divoké počasie využívame aspoň na individuálny brankársky tréning. Individuálny je taký, kde netreba spoluhráča. Proste vykopneš loptu dopredu, vietor Ti ju vráti a môžeš ju chytať. Tatinko sa zatiaľ môže vyvaliť a čítať knižku. Presnejšie mohol by, keby mu vietor prestal obracať stránky. Hlad zaháňame v neďalekom stánku s goframi.

Nuda nie je ani v meste. Na prehliadku centra tentokrát využívam fígeľ „poďme nájsť, kde by sa dali kúpiť jantárové náušnice pre mamku“ . Takto prechádzku zvládajú aj ignoranti historických pamiatok a architektúry. Návšteva kostola sv. Márie mi už ale neprejde, tam náušnice isto nepredávajú. Stará dlažba ulíc sa sama ponúka na hru „kto stúpi na čiaru je tchor“. No a čo, že sa okoloidúci pozastavia nad tým, prečo tam tí magori tak čudne tancujú.

Čo však vážne stojí za to vidieť je námorné múzeum. Hneď vedľa stredovekého žeriavu (ktorý mimochodom tiež stojí za návštevu, ale nie je tam výťah, tak treba lenivcov hore schodmi nakopávať) je interaktívna expozícia, zameraná na deti. V bazéne sú lodičky na diaľkové ovládanie. Keď deti zvládnu základy, môžu začať simulovať námorné katastrofy. Ďalej sú tam 3D trenažére na vedenie lodí do prístavu, vysokozdvižné vozíky a žeriav na nakládku tovaru na lode a celkovo kopec páčok, obrazoviek a tlačidiel, ktoré sa dajú stláčať a babrať. Škoda, že je tam vstup časovo obmedzený.

Na druhej strane kanála je druhá časť námornej expozície, klasické múzeum. Aj tam sa dá dobre vyblbnúť. Každý z nás si vybral jeden z vystavených modelov lodí, ktorý stvárňoval. Takto sme sa potom naháňali, vrážali do seba a muzeálne tetušky krútili hlavami, prečo sa im tam návštevníci medzi sebou bijú. Hneď vedľa, v kanály (nie v tom pod poklopom) je zakotvená loď Soldek. Tá sa dá preliezť od podpalubia až po kapitánsky mostík. V strojovni nás zastihol ostrý poplach. Po výkriku „kakať“ sme loď evakuovali behom minúty.

Ešte by sa dal navštíviť pamätník a pevnosť na Westerplatte, ale tam sa chlapcom šľapať nechcelo. Mne sa zas nechcelo šľapať na vodnom bicykli po kanáloch a tak sme znova skončili na gofrách. Gdaňsk sa nám teda celkom osvedčil. Malí, veľkí aj hladní si tu určite nájdu podnetnú zábavu na niekoľko dní.

 


Čítanie na cestu:

Czesław Miłosz – Rodná Európa

Uznávam, že Gdaňsk nie je úplne prototypné mesto, kde si užívať genius loci a čítať si o poľskej histórií, ale táto knižka mi robila spoločnosť po večeroch na balkóne našej izby práve tu. Vďaka nej som prenikol do histórie krajiny očami (skoro) miestneho spisovateľa. Je to kniha, ktorá ukazuje obraz Poľska u jeho susedov, a obraz poľských susedov v očiach samotných Poliakov. Nie, o nás to nie je, my sme príliš malá krajina na hry, v ktorých Poľsko vystupuje. Milosz krásne popisuje postavenie Poľska medzi Európou a Neeurópou. V jeho myšlienkach je možno odsledovať, kde sú korene toho povestného „poľského inštalatéra“, ktorým pohŕda západná časť kontinentu. Pretože aj keď Európa tvrdí, že tam nepatrí, on Európanom je. A to i napriek úplne odlišnej, presnejšie povedané krutejšej, dejinnej skúsenosti. Stále má bližšie k Parížu, ako k New Yorku.
Tu by sa patrilo dať nejaký citát, neplácať dve na tri, ale nechať pár riadkov aj slovám Majstra. No nedám. Hlbokých úvah je v Rodnej Európe neúrekom, nedokážem z nich vybrať. Navyše Milosz nie je Coelho, jeho myšlieky sú komplexné a preto rozsiahle, ťažko ich skrátiť na úderne znejúcu, všetko vysvetľujúcu vetu bez toho, aby sa vytrhli z kontextu. Prečítajte si to. Nie je to ľahké čítanie, ale radosť z prelúskania a dúfam i pochopenia, takéhoto intelektuálneho textu bude ďalším z potešení, ktoré Rodná Európa svojmu čitateľovi vie poskytnúť.