Ich revírom sú ihriská. Tempo ich chôdze je vražedné a smer ich krokov nevyspytateľný. Deti na cestách.

Každý, kto dovolenku s potomkami trávi iným spôsobom, ako presunmi medzi izbou a hotelovým bazénom, denne rieši problém, ako dostať deti z bodu A do bodu B. Do vzorca zvyčajne vstupuje konštata času, kde potrebujeme dosiahnuť čo najkratší a veličina zvaná spotrebovaná energia. Pravú stranu rovnice v tomto prípade tvorí prostriedok, nosič, pomocou ktorého objekt – deti premiestnime na určenú vzdialenosť.

Minule som videl na zľavomate teleporty, za 139Eur, ale boli už vypredané. Škoda, to by bolo ideálne. Skúšal som katapult. Nefungovalo to. Teda fungovalo, deti som na určenú vzdialenosť prepravil za veľmi krátky čas, ale kým som sa do cieľa dopravil ja, tí zasrani boli už nazad pri katapulte a dožadovali sa ďalšieho vystrelenia. Vraj je to ohromná zábava. Musel som teda siahnuť k menej invenčným prostriedkom.

Deti nosíme na rukách, alebo na ramenách, tzv. na koníkovi. Milujú to. Radi sa mi za túto láskavosť odmieňajú hádzaním mojej čiapky z mosta do rieky a ťahaním za uši a vlasy. Benefitom sú ruky ala orangutan.

Variantu číslo dva predstavuje kočík. Bugina. Na jej tlačenie netreba vyvíjať zvlášť mnoho energie, pohybuje sa relatívne rýchlo. Alebo presnejšie, pohybuje sa relatívne rýchlo v mestách a miestach s modernými chodníkmi. Kamenná dlažba, lesná cestička a sypký piesok na pláži pohyb s kočiarom značne spomaľujú. Ďaľšou nevýhodou je, že mohé deti v kočiari neobsedia. V tom prípade treba naháňať zdrhajúceho krpca a ešte aj tlačiť kočík. Za hlavné výhody považujem možnosť zavesiť na madlá nejakú kabelu a vysokú šancu, že vezúce sa dieťa po čase od nudy zaspí. Kameňom úrazu, hlavne pri cestách s batohom je fakt, že kočík je fakt veľká krava. Ďalší zavadzajúci kus batožiny, ktorý treba riešiť, nosiť, tlačiť. Ako ideálny kompromis medzi úžitkovými vlastnosťami a molestovaním pri transporte bez dieťaťa sa nám osvedčil ten najlacnejší model buginy z Tesca. Stojí nejakých dvadsať eur, váži pár kilo a v zloženom stave sa dá pripnúť na veľký batoh zboku, na spôsob karimatky. Kočík sa nesie a ruky sú voľné. Vhodne zvolená farba môže slúžiť ako maskovanie, viď fotogarfiu vyššie s Vraťovou Kykladskou kamuflážou.

Offroadovú alternatívu k bugine predstavuje ruksak. V štandardnom batohu o objeme aspoň 60 litrov komfortne odnesiete jeden kus dieťaťa. Nič z neho netrčí, vizuálne je to v poriadku. Akusticky rušivo môže pôsobiť naštvaný kvikot, ozývajúci sa z vnútra batoha. Existuje aj špeciálny typ batoha,  prispôsobený na nosenie detí. Taký, z ktorého im trčí hlava, ruky aj nohy. Tento typ nosenia deti napodiv znášaju o dosť lepšie, ako keď ich zavriem do bežného batoha. Náš batoh z nosičom od Vaude má aj asi 30 litrovú komoru, kam vlezie pár ďalších vecí, plienky napríklad. Ale treba to nosiť. A je to ťažké. Čím je decko staršie a vypasenejšie, tým ťažšie a ťažšie. Takže makačka. Otec, ktorý nosí tento typ batoha s dieťaťom sa nazýva nosič. Matka je analogicky nosnica.

Ako odľahčená alternatíva batoha nám slúži babyšatka. Odporúča desať z desiatich afrických domorodých biomatiek. Kým sa budete ohánať tým dlhočizným kusom látky a snažiť sa ho omotať okolo tela, obďaleč sa vytvorí zhluk zvedavcov v domnení, že práve začína žonglérske vystúpenie s neobvyklým náčiním a budú sa dožadovať ďalšieho čísla. Ale s trochou cviku sa to dá uviazať. Neodporúčam pre nervóznych oteckov bez certifikátu z námorných uzlov. Pre tých je tu Manduca. Viem, divný názov. Ale furt jednoduchšie, než povedať jetoakobabyšatkaibažesatozapínaklipsňami. Obe tieto vychytávky sa dajú umiestniť dopredu, tzv. na koalu, alebo dozadu, ako batoh. V oboch polohách dieťa v celku ľahko zaspí, v oboch vidí skoro nič. Aj keď vzadu vraj trochu viac. Ale zas odpredu sa vie nacucnúť na mamu, ak sa ešte živí mliekom. Tak neviem. Nosíme to tak aj tak.

Na záver vyvstáva otázka, či je tieto propriety nutné ťahať zo sebou všade a všetky. Nie, nie je to nutné. Vždy aspoň polovicu z nich nechajte doma. V ideálnom prípade nechajte doma rovno aj deti.