Pracujúci človek je dnes natoľko vyťažený, že si nevie nájsť čas ani na poriadne jedlo. Bageta, donáškové suši, kebab do ruky. Rýchlo to hodiť do seba a znova do práce, znova žiť. V dnešnej uponáhľanej dobe mnohí aj cestujú tak, ako by len hltali fastfood.

Štyri týždne dovolenky, času tak málo. Pri tom je svet taký veľký. A treba ho predsa precestovať celý! Samozrejme čo najlacnejšie. Nízkonákladové letecké spoločnosti a špecializované cestovné portále nemali nikdy lepšie možnosti, ako splniť tento pochabý sen, než majú dnes. Rím na tri dni, letenka, ubytovanie aj s raňajkami, iba za 199! Paríž, Londýn, Berlín, letecky, z Bratislavy, na otočku. Kto sa veľmi ponáhľa, nemusí ani z lietadla vystupovať. Fenomén eurovíkendov pohýna masy.

Metropoly majú niečo do seba. Dlhú históriu, množstvo architektonických skvostov, jeden vedľa druhého. Galérie, múzeá, jazdy vyhliadkovým autobusom, ktorý ukáže to najlepšie v krátkom čase. Nie, nemyslím si, že veľké mestá sú rovnaké. Každé má svoje čaro a svoje špecifiká. Len tie ingrediencie, atrakcie, lákajúce turistov sa tam akosi opakujú. Ako kečup v hotdogu, na hranolkách a na osminke veľkej pizze, ktorá sa dá vziať so sebou.

Ísť do Londýna na múzeum voskových figurín a na veľké ruské kolo, keď také isté nájdem vo Viedni, Prahe, Berlíne? Ok, múzeum voskových figurín aj ruské kolo sú fajn. Aj hotdog, v čerstvom rožku a s kvalitným párkom je fajn. Ale nie je to, aspoň podľa mňa, to pravé jedlo. Podobne ako, podľa mňa, Londýn nie je to pravé Anglicko.

Spoznávať diverzitu sveta prostredníctvom najväčších regionálnych centier dnes ide len veľmi ťažko. Veľkomestá tvoria akési svojbytné územie. Priestor, kde sa stretávajú všetky globálne prvky, kde to moderné prevláda nad tradičným. Priestor, ktorý sa čoraz viac unifikuje. Sú vystrihnuté z krajiny a ponúkajú okrem úzkeho prúžku svojej histórie čoraz viac jedno a to isté. Strácajú genius loci. Globálne reštauračné siete a pestrá paleta etno kuchyní. Koncerty, nightcluby, hostelová scéna. Sú priam ekologickou nikou moderných rýchlocestovateľov. A pevnú niť, ktorá toto všetko drží pohromade tvorí sieť liniek leteckých nízkonákladoviek.

Nechcem sa púšťať do polemiky o tom, čo tento druh cestovania prináša navštíveným miestam. Barcelončania by to istotne vedeli pomenovať presnejšie. Alebo starí Pražáci. Osobne však na tomto štýle nevidím mnoho prínosného ani pre samotného návštevníka. Snáď len pekné selfie na instagram a fajku do kolónky k ďalšiemu navštívenému mestu, krajine.

Nie veľmi obľubujem tento cestovateľský fastfood.  A hordy rýchlocestujúcich turistov tlačiacich sa hlava na hlave pri top svetových atrakciách. Prináša mi však jednu nespornú výhodu. Krajina mimo metropol, vidiek a menšie mestá, kam ani nízkonákladové lietadlá nedoletia ostáva pre mňa stále otvorenou reštauráciou. Miestom, kde môžem ochutnať s láskou pripravené, tradičné, lokálne pokrmy, priam v biokvalite. A nikdy tu nie je tak, plno, že by som nevedel nájsť miesto pri stole.